V New Yorku po poľsky hovoril s Číňanmi

Písal sa rok 1993. Mikuláš Koneval z Kamienky nasadol s krajanmi do lietadla a odišiel za prácou do Ameriky. Tak ako v minulom tisícročí mnohí iní Slováci. "U nás sa zmenila hospodárska situácia, bolo stále menej práce. Mal som šťastie, že som dostal americké vízum. Tak som šiel. Hlavným dôvodom bolo zabezpečiť rodinu."

Život za oceánom, ktorý Mikuláš okúsil, bol skutočný - tvrdý a na míle vzdialený od pozlátkového sveta reklamy. "Prvé pocity boli veru všelijaké. Amerika nie je taká ako vo filme. Manhattan je síce Manhattan, ale aj v New Yorku sa nájdu nezamestnaní a ľudia z najnižších vrstiev spoločnosti."

Na osem rokov sa Spojené štáty, so všetkým čo k nim patrí, stali pre Kamienčana druhým domovom. Pokoj malej dedinky, učupenej na severovýchode Slovenska, vymenil za rušný New York so 17 miliónmi obyvateľov, kde si musel na všeličo privyknúť. Najväčším strašiakom bola na začiatku jazyková bariéra.

Ako sa však ukázalo, obavy boli zbytočné. "New York, to je babylon jazykov. Bol som priamo v Brooklyne, kde bolo veľa Poliakov. Dokonca ešte aj Číňania v obchodoch vedeli základné veci po poľsky. Dorozumel som sa teda veľmi dobre. Samozrejme, som sa učil aj angličtinu. Škola bola zadarmo a získal som certifikát."

Väčším problémom pre cudzincov bolo dodržať prísne pracovné normy a naučiť sa splniť vysoké nároky zamestnávateľa. Robiť na Wall Streete, to nie je len tak.

"Robili sme údržbárske a rekonštrukčné práce na výškových budovách. Len vyjsť hore a dole na 55-poschodovej budove na pojazdnom lešení trvalo trištvrte hodiny. Na začiatku nás bolo 22, cez zimu nás zostalo len 8 a ja som bol služobne najmladší."

Podmienky boli totiž tvrdé. Zo skupiny, ktorú cez leto prijali do práce, si šéf nechal len Mikuláša.

"Človek, ktorý si nedokáže zastať robotu, tam nemá šancu. Každý robotník bol maximálne využitý. Keď sa šlo napríklad robiť so zbíjačkou, jeden človek si bral hneď dve. Zbíjačka totiž mohla vypovedať, vtedy ju bolo treba odhodiť a zobrať ďalšiu. Človek musí vydržať. Každá minúta bola spočítaná a tvrdo odmakaná."

Od Vianoc do Veľkej noci napríklad robili v kuse. Nemali jediný voľný deň. "Doma som sa len najedol a vyspal. Ale bol som rád, že mám prácu a vždy som myslel na ženu a malé deti, ktoré som nechal doma, lebo všetka ťarcha starostlivosti o domácnosť zostala na manželke."

To, čo si Mikuláš Koneval neodpustil, bolo zájsť do kostola i na turistické atrakcie. Zblízka si pozrel Sochu slobody, dnes už neexistujúce dvojičky či Niagarské vodopády. Pracovne si odskočil do Chicaga a Bostonu.

"Bolo to pekné, ale zo všetkého bolo cítiť biznis, komerciu. Najmä na Soche slobody sme museli vystáť dlhý rad, kým sme si kúpili vstupenky, potom sme vyšli po schodoch, hore sme sa trošku popozerali, odfotili, a zase sme šli dolu. Zato šum Niagarských vodopádov bol nezabudnuteľný. Žiaľ, nevyšiel mi Grand Canon a Florida."

Voľného času bolo málo, práca bola prvoradá. Najsmutnejšie boli sviatky. Bolo len otázkou času, keď sa vráti. Našetril peniaze a neváhal. "Rád spomínam na dobrých ľudí a krajanov, s ktorými sme po celý čas držali spolu, ale návrat domov bol aj tak najkrajší."