Som hrdou držiteľkou vodičského preukazu. Takmer rok (za pár dní). Najazdila som už 11-tisíc kilometrov. Ja, zarytý odporca smradov všetkého druhu, som zrazu začala milovať vôňu benzínových čerpadiel, oleja a vody do ostrekovačov.
Keď k tomu pripočítam, že som nikdy neholdovala ohňovej vode, nominácia na rodinného šoféra bola istá. V ťažkej konkurencii som postupne zdolala všetkých rodinných príslušníkov a stala som sa laureátom ceny.
Moja radosť nepoznala hraníc, a tak som nebadala niektoré chybičky.
Obchod máme za rohom, tak som sa rozhodla, že výhodnejšie nakúpim len v hypermarkete - preto, že sa tam dá odviezť autom. Dieťa som pre istotu prihlásila do školy, ktorá je vzdialená 14 kilometrov. A keby sa dalo, odveziem sa autom aj do kúpeľne.
Keďže som však nejazdila len na svojom autíčku, ale občas aj na druhých, začala som si postupne všímať anomálie vlastné môjmu dopravnému prostriedku.
Hrmot dieslového motora (ktorý vyšiel z továrne, ešte keď mŕtve more bolo maród), pôvodne označený za romantické pradenie postaršej dámy, sa zmenil na otravný rámus.
Stierače, ktoré usilovne stierali vtedy, keď svietilo slniečko a v najväčšej prietrži mračien si vyberali PN, prestali byť smiešne asi po dvoch mesiacoch.
Nespoľahlivá spojka, vyjazdená prevodovka a hrdzavé podbehy tiež nepridali na kráse. Keď som prvýkrát naháňala výfuk po ceste, myslela som si, že sa rozplačem; no keď sa mi to stalo znova, bola som si plačom istá.
Blízky koniec mojich sympatií bol viac ako jasný, keď sa mi raz ani po dlhom prehováraní nepodarilo naštartovať. Začala som svoje auto nenávidieť. Červená krásavica to akoby tušila - začala robiť ešte väčšie problémy.
Naše spoločné trápenie dosiahlo vrchol, keď po dlhšej odmlke (rozumej: bezproblémovej prevádzke) som sa spoľahla na Božiu milosť. Ostala som v práci dlhšie a domov som šla až po polnoci. Kravička odmietla naštartovať.
Nepomáhalo dohováranie, prosenie, zlostné kopanie do pneumatík a ani vyhrážky, že po dnešku skončí na šrotovisku. Potvrdilo sa mi aj to, že Krava je skvelé meno pre moje auto - je ženského rodu, a teda náladová, je veľká aj ťažká (to sme si odskúšali pri tlačení).
Nakoniec sa nado mnou zmiloval šéf a požičal mi auto. Zaprisahala som sa, že hneď na druhý deň to svoje odtiahnem do zberu a za peniaze kúpim synovi poriadnu elektrickú štvorkolku. Keď som ráno prišla na miesto činu, zistila som, že to nemôžem spraviť.
Mám ju, jednoducho, rada. Chýbali by mi naháňačky výfukov a iných častí po ceste a susedom by chýbala škodoradosť. A tak navzdory všetkému a všetkým som ju po dvestýkrát odtiahla do servisu, kde mi ju dali na zopár dní do poriadku.
Áno. Je náladová, neposlušná, ťažká a veľká, ale je moja a mám ju rada. Mimochodom, dnes ráno zas nenaštartovala a ja som sa po dlhom čase odviezla autobusom. Aspoň viem, koľko stojí lístok na MHD.
Hovorí sa, že láska je iracionálna. Asi to bude pravda.
tischlerová.blog.sme.sk
