Tri mesiace žila na Bajkale s tuleňmi

Študentke veterinárstva Lyde Richnavskej sa splnil veľký sen - tri mesiace žila s tuleňmi na Bajkale. Sen si splnila sama. Peniaze na dlhú cestu za nerpou - bajkalskými sladkovodnými tuleňmi žijúcimi na Sibíri, si požičala.

Nerpy pozorovala na jednom zo štyroch Malých Uškaních ostrovov, kde je ich najväčšie letné ležovisko. Na Sibír letela s Petrom Vršanským, vedúcim projektu. Z Usť Barguzinu sa na ostrovy dostali loďou.

"Nevedeli sme, ako dlho budeme čakať. Čas tam plynie veľmi pomaly a je relatívny. Ľudia sa nikam neponáhľajú a dohodnúť si stretnutie na konkrétnu hodinu je priam nemožné. Po týždni sme sa nakoniec dočkali. Loď nás odviezla na jeden zo štvorice ostrovov."

Od júla do augusta je tam pomerne rušná turistická sezóna. Počas nej slúžia na ostrovoch dvojice inšpektorov národného parku. Sprevádzajú turistov, ale najmä ochraňujú nerpy. S poslednými turistami však odchádzajú. Lyda zostala.

A práve tieto mesiace boli pre ňu školou života. Spanie v stane, umývanie sa v studenej vode Bajkalu, mravce i myši boli jej každodennými spoločníkmi. Raz zostala na ostrove sama desať dní. Jurij, ktorý jej mal doniesť jedlo, neprišiel.

"Spoločnosť mi robili tulene, ktoré sa počas turistickej sezóny veľmi neukazovali. Bolo vzrušujúce pozorovať ich - ako sa správajú, aké majú zvyky, koľko ich je." Striedali sa tam väčšie či menšie skupinky. Najviac ich tam bolo asi 400.

"Majú svoje cykly. V zime sú vo vode, kde je teplejšie. Začiatkom roka mávajú mladé, tak si robia brlohy na ľade. Neskôr, keď sa na juhu topia ľady, migrujú na sever. Vtedy zhadzujú srsť a, žiaľ, stávajú sa terčom poľovníkov. Začiatkom mája vyliezajú vo veľkých množstvách na kryhy ľadu a migrujú do severnej časti Bajkalu. Pre tunajších obyvateľov nie sú ničím výnimočným. Berú ich ako niečo prirodzené, a tak sa k nim aj správajú."

Za tých zopár dní sa k nim priblížila Lyda aj stravou. Ochutnala surovú i nasolenú rybu.

"Chutili výborne. Normálne som však jedla konzervy, mlieko, zemiaky, ryžu, častejšie cestovinu a, samozrejme, boršč. Naučila som sa jesť aj pohánku. Ak by som mala príležitosť, určite by som sa tam vrátila."