Narodila som sa ako krpec. Najprv ma volali krpček, potom krpec, neskôr krpčisko a teraz nižšia dáma. Ibaže stále krpatá. Okrem toho, že mám len 156 centimetrov, mám aj malé... deti. Mysleli ste niečo iné? Aj to.
Na základnej škole mala moja nízka výška výhody. Mohla som sa skryť za chrbát spolužiakov pri skúšaní a písomkách. Na telesnej som stála v rade vždy vzadu, takže pri skákaní cez kozu na mňa ani neprišiel rad. Okrem toho, ak som si zabudla úbor, mohla som si požičať ktorýkoľvek voľný. Všetky mi boli zaručene voľné. Aj do triedy som sa po zvonení vedela nenápadnejšie prešmyknúť. Na obedoch ma zas volali pani kuchárky dopredu so slovami: Poď, maličká, nech ťa neušliapu.
Nevýhodou bolo, že som málokedy sedela za chrbtom spolužiakov, pretože som sedávala v prvej lavici a na telesnej som sa zbytočne schovávala. Keď bolo treba predviesť cvik, učiteľka zakričala: Jolana, poď nám to ukázať! A ja som im to pravidelne ukazovala. Požičané tepláky sa mi šmatlali pod nohami a v jedálni som mala vždy studené jedlo. Keď som chcela jesť s kamarátkami, musela som ich pri stole čakať.
Vtedy som si svoju malú výšku neuvedomovala, pretože som mala veľké ústa. Spolužiaci si na moje veci netrúfli a po školskom dvore sa nikdy nevozili na mojom bicykli. Horšie to bolo na strednej. Vtedy som bola citlivá na všetko, pretože okrem malej výšky som bola vo veľkej puberte.
Teraz mám vďaka svojej nízkej výške opäť výhody aj nevýhody. Viac si ich však uvedomujem. Môžem sa schovať za počítač, keď príde šéf, skonzumujem menej potravín, miniem menej telového šampónu, môžem si vyberať medzi topánkami s veľkosťou 2 a pol a 3, kupujem si detské oblečenie, ktoré je lacnejšie, nemusím sa veľmi zohýnať pri umývaní podlahy a bez problémov sa zamiešam do školského výletu, takže si nemusím kúpiť lístok do ZOO.
Nevýhodou je to, že podprsenky v detských veľkostiach nepredávajú, niekedy sú mi veľké aj najmenšie topánky a nedočiahnem na horné police v kuchyni, v skriniach a v obchodoch. Najhoršie je to v dopravných prostriedkoch. V autobusoch zásadne používam zvislé tyče. Raz som skúsila vyskočiť na vodorovnú. Zostala som visieť asi desať centimetrov nad podlahou. Zvonček v autobuse je pre mňa tiež nepoužiteľný. V aute sa snažím byť aspoň o niečo vyššie, ako je volant, aby nevyzeralo ako Night Rider bez šoféra. No a raz, keď som išla za synom na gymnázium, mi vrátnik dal jednu po hlave so slovami: Už je po zvonení!
Napriek tomu si hovorím, že lepšie je byť malý ako veľký.
Ale to platí iba pri ženských rozmeroch.
