Keď som pred pár rokmi videla celkom zblízka 14. dalajlámu, zanechalo to vo mne zvláštne pocity. Nikdy pred tým som nemala taký silný zážitok zo stretnutia s nejakou osobou.
I keď viem, že pojem stretnutie môže znieť viac než zavádzajúco. Na to stretnutie s ním som šla len ja. On prišiel do Bratislavy na prednášku pre niekoľkotisíc ľudí.
Pricestovala som pripravená duševne na to, že zočím muža, ktorého si veľmi vážim pre jeho úsilie dosiahnuť všetko (aj to najnemožnejšie) súcitom, pokojom a láskou k všetkým bytostiam na svete.
Po prvotnom chaose pred halou, kde kedysi mával stretnutia s občanmi iný (v širokom kolektíve nie veľmi obľúbený) pán, som sa napokon dočkala. Po pár minútach som sa predrala na zaslúžené miesto. Na dlážku. Len na skok od dalajlámu.
Nebolo mi viac treba. Akoby na mňa zasvietilo slnko, ako keby predo mnou sedelo usmievajúce sa dieťa. To dieťa bolo veľmi múdre. Radosť zo života a viera v ľudí z neho len tak sršala.
(Nakazilo ma úsmevom, ktorý z mojej tváre nezmizol ani na ceste domov. Až včera som objavila knihu, v ktorej píše o podobnom zážitku dalajláma s jedným zo svojich učiteľov.)
Sedela som tam na tej dlážke a snažila sa zachytiť všetko, čo prekladateľka nestihla. Viackrát som sa však pristihla, že len sedím a dívam sa na toho muža v mníšskom rúchu. Bolo mi, ako keby mi ktosi práve prezradil celé tajomstvo života. Ležalo predo mnou celé dni - a ja som si ho doteraz nevšimla!
Bola tma, keď som nasadla do autobusu smerom na Nitru. Mesiac sa mi zdal trikrát taký veľký, ako býva za normálneho splnu. Navyše, bol žltý a mne pripomínal farbu časti dalajlámovho rúcha. Už som ani na nič nemyslela - len celú jazdu sledovala mesiac a usmievala sa.
No neskončilo sa to ani v noci. Mala som sen. Na veľkej zelenej lúke sedel muž v šafranovom rúchu. Okolo neho len zopár mníchov - a ja. Tentoraz šlo skutočne o stretnutie.
Posunula som sa k dalajlámovi a ukláňajúc sa podala som mu obradný biely šál - khatu. Usmial sa na mňa, ja som sklonila hlavu, a on položil jeden taký istý šál na môj krk.
Cítila som na tvári jeho pohľad a čerstvý vzduch vanúci na lúke. Nikdy som nemala živší sen. Ráno som sa prebrala s pocitom pokoja a veľkej radosti. V duchu som si vravela, že sa to skutočne stalo.
A čo mi na to povedal môj manžel? Nezáleží, čo si o tom iní pomyslia, lebo ty veríš, že sa to v skutočnosti stalo. Okrem toho, že ma prekvapil a potešil, MAL aj ÚPLNÚ PRAVDU.
harris.blog.sme.sk
