|
Olympionik Rasťo Tureček vlastný biznis nechystá, chce zostať pri športe. Stále má motiváciu. Chce sa zúčastniť ešte na dvoch paralympiádach. Len tak, pre vnútorný pokoj, nie pre ďalšiu medailu. FOTO - ARCHÍV |
Na Paralympiáde v Aténach získal dve medaily a uznanie. Zaujímajú sa oň médiá aj sponzori. V Trenčíne, kde býva, ho pozná takmer každý. Na invalidnom vozíku je 12 rokov. Tridsaťtriročný Rasťo Tureček sa napriek tomu považuje za rovnakého optimistu ako pred nehodou, čo mu zmenila život.
Od trinástich rokov chodil na zápasenie. Darilo sa mu, získal niekoľko titulov majstra Československa. Žil športom - mal individuálny študijný plán a trénoval od rána do večera. "Neučil som sa dobre, ale vždy som prešiel. Učitelia vedeli, že pre sústredenia by som nestihol ani reparáty," smeje sa.
Vyučil sa za automechanika. Mal však iný životný cieľ - profesionálne športovať. Bavilo ho drieť aj vyhrávať. Úspech mu chutil. No keď mal 21 rokov, prišiel zlom. Autonehoda ho pripútala na invalidný vozík. "Trpel som psychicky aj fyzicky. Nevedel som, ako sa na vozíku pohybovať, nevedel som, ako ísť na záchod."
Ponuky priateľov, aby sa znova venoval športu, preto odmietal. Uzavrel sa do seba a pýtal sa - čo ďalej. Nepomohla mu ani tvrdá nátura športovca. "Myslel som si, že už budem len sedieť doma a pozerať sa z okna. No dnes som spokojný a vyrovnaný."
Čo sa stalo? Svoje miesto našiel opäť v športe. A vybral si to, čo predtým - adrenalín. "Ponúkali mi pingpong či tenis. To však nie je nič pre mňa, som príliš energický typ. Vyhovuje mi maratón."
Prekonal sám seba. Zúčastnil sa maratónov po celom svete, súťažil v USA aj v Japonsku. Často stál na stupni víťazov. Chcel však viac. Chcel medailu z paralympiády. Prvý handbik, špeciálny vozík pre športovca, mu kúpili slovenskí hokejisti žijúci v Amerike. Ďalší už Paralympijský zväz.
Ide o investíciu v hodnote 8-tisíc eur, čo je 240-tisíc korún. Vyplatila sa. Rasťo premenil 10 rokov driny na zlatú medailu. "Obetoval som tomu všetko. Dodržiaval som životosprávu, pozitívne som myslel."
Pri príprave mu pomáhal český tréner i manželka. Oženil sa s ňou len rok pred paralympiádou. "Stretli sme sa na námestí v Trenčíne, bola to láska na prvý pohľad." Podporovala ho aj v Aténach, no Rasťo jej prítomnosť veľmi nevnímal. Myslel iba na to, ako uspieť.
"Po štarte som mal v hlave úplne jasno. Všetko zo mňa spadlo, vedel som, čo chcem," spomína. V šprinte na 5,5 kilometra získal striebro, na 27,5-kilometrovej trati všetkých porazil. Patril mu stupeň víťazov. Prežíval najkrajšie chvíle života športovca.
"Čo som cítil? Mal som ružové okuliare. Zabudol som na problémy, drinu. Prebehlo mi hlavou - Bože, som najlepší na svete!"
Eufóriu pociťuje stále. Žiť s titulom olympijský víťaz považuje za fantastické. "Nie som namyslený, iba spokojný. Oveľa spokojnejší ako kedysi. Veď som si splnil životný sen. Už nič nemusím, necítim stres a tlak. Robím, čo ma baví."
