|
FOTO - RÓBERT SÁNDOR |
Naozaj krásne veci oči nevidia - vnímame ich srdcom. Aj o tom je tanec - najlepšie sa tancuje so zatvorenými očami. Jana Andrejková ten pocit dokonale pozná. Od skupinky orientálnych tanečníc sa ničím nelíši, no keď dotancuje, treba ju priviesť do šatne. Je totiž nevidomá.
Dvadsaťštyriročná Košičanka Jana si pamätá orientálny tanec z rozprávok Tisíc a jednej noci. "Bol exotický a pôvabný zároveň. Keď som sa dozvedela o možnosti učiť sa ho aj u nás, už mi tá myšlienka nedala pokoj. Rozmýšľala som, či by som to nemohla vyskúšať aj ja. Nebola som si istá, nakoľko bude prekážkou môj handicap."
Myšlienku v hlave nenosila dlho, o pár týždňov už absolvovala základný kurz. Všetky postoje si musela podľa príkazov lektorky Zuzky Uďanovej predstaviť. Sfinga, šimi, sírtaki, faraón, hadie ruky - to všetko boli slová, ktoré jej nehovorili vôbec nič.
"Už základné postavenie tanečnice bol pre mňa problém. Skúste si predstaviť, ako to asi vyzerá, keď vám niekto prikáže - nohy na šírku bokov, podsadiť zadok, pokrčiť kolená, ruky na vodičku. Ale dostávala som sa do toho. Spoliehala som sa na svoj inštinkt. Verila som, že bariéra sa zlomí."
Postupne získavala cit pre jednotlivé prvky a inštinktívne ich spájala do konečnej podoby. Rozhodla sa pre rovnaké tempo, v akom pracujú jej zdravé kolegyne, a tak keď sa ozve hudba bubienkov, nekompromisný rytmus ju nepustí. Reaguje veľmi flexibilne a do choreografických zostáv prirodzene zapadne. Na tanec chodí raz týždenne, tancuje aj doma.
"Neviem si predstaviť, že by som prestala. Naučila som sa nebáť sa hýbať. Hoci dodnes mám pri niektorých prvkoch problém s rovnováhou, na druhej strane sa nebojím tancovať v choreografiách, ktoré si vyžadujú kroky do priestoru. To mi dovoľuje tancovať po boku ostatných dievčat bez toho, aby niekto zbadal, že som v niečom iná."
Tanec jej dáva voľnosť. Keď tancuje, v myšlienkach sa prenesie, kde len chce. Napríklad do Egypta a predstavuje si, že tancuje medzi pyramídami na horúcom piesku: "Dokonale sa uvoľním. A zároveň sa cítim krajšie a ženskejšie. Hoci chodím aj plávať, cítim, že vďaka tancu mám lepšiu kondičku."
Zároveň jej spestruje život popri škole - Jana je vo štvrtom ročníku Technickej univerzity, študuje biomedicínske inžinierstvo. Tyrkysový kostým jej pomohla ušiť mama, šatku z peniažtekov si dala priniesť z Egypta. A plány? "Tancovať čo najdokonalejšie. Byť v rámci svojich možností čo najlepšia. Mám to v povahe, čo si zaumienim, chcem aj dosiahnuť."
Za sebou už má prvé vystúpenie aj dva prázdninové pobyty na kurzoch. "Tancovali sme vo voľnej prírode, na slnku pri jazere. Bolo to exotické, veď sme boli stredobodom pozornosti okoloidúcich. A najviac ma chytil tanec so závojmi, je pôvabný. Je pre mňa dôležité, ako pôsobím na ľudí navonok, v tom mi tanec pomohol."
O zrak prišla po dlhej chorobe. Ako 11-ročnej jej zistili nádor na hlave. S chorobou bojovala tri roky. Dnes je zdravá, hoci nevidomá. "Aj tak sa nevzdávam. Stále verím, že jedno ráno otvorím oči a odrazu uvidím. Dovtedy budem robiť všetko, čo ma baví. Už teraz niekedy nestíham. Škola, tanec, plávanie. Keď sa večer po celom programe dovalím domov, treba sa mi ešte učiť. Je toho veľa, ale ja som rada. Lebo všetko, čo robím, ma baví." LUCIA ŠARÁKOVÁ
