Nedávno som si od kolegu so smiechom vyslúžila oslovenie "strange fish". Vraj som akási zvláštna.
Na raňajky jedávam chlieb so syrom (a ešte k tomu celozrnný, fúúúj!), počas dňa sa nalievam zeleným ľadovým čajom (zelený?! veď ani neviem, kde sa niečo také predáva!), dovolím si na seba dať kostým inej farby ako čiernej (dievča, tak v tomto červenom sa nestratíš ani v snehovej búrke!). A navyše, keď si občas po práci vyrazíme s kolegami na pohárik, väčšinou si objednám niečo s tmavým rumom (tmavý rum?! čo si ty námorník?).
"Ale neboj sa, napriek všetkému sme radi, že ťa máme!" stihol ešte vyhlásiť na záver kolega.
No áno, mohla by som raňajkovať Cornflakes ako všetci ostatní. Mohla by som piť horúci čaj s mliekom. Nezabilo by ma, keby som si do šatníka zaviedla viac čiernej farby. A nemala by som žiadny problém dať si niektorý z tých módnych drinkov, čo sa zrovna v tomto meste pije (čokoľvek to tento týždeň je). Ale jednoducho som na to príliš:
a) lenivá, b) tvrdohlavá, c) zvyknutá.
d) tak ja som teda zvláštna?!
Pozrime sa na to. Napríklad dnes ráno. Cestujem vlakom a obzerám si našu šesticu, ktorá má to šťastie, že obsadila spoločne na 20 minút rovnakú skupinku sedadiel. Ja, "zvláštna" osoba, a 5 "normálnych", britských občanov.
Oproti mne sedí dáma, ktorá so záujmom číta hrubú knihu a občas si spraví poznámku. Keďže sama som knihomoľ a vždy privítam tip na dobrú knihu, zvedavo nakúkam na obal. Kniha má názov Successful Potty Training. (Dala som si tú námahu a pozrela som si, kto dokáže na 150-tich stranách písať o tom, ako sa dá naučiť používať nočník.)
Vedľa sediaci mladý muž si skracuje čas telefonovaním a zvýšeným hlasom (zrejme aby prekričal hluk z vlaku) opisuje niekomu známemu svoje zážitky z rozlúčky so slobodou iného známeho (vždy som túžila vedieť, koľkokrát maximálne sa dá zvracať za noc) a nezabudne pridať pár komentárov o váhovej kategórii a finančnej situácii nastávajúcej nevesty.
Vedľa neho sediaca mladá žena sa venuje činnosti, ktorú som už dávno nevidela, hlavne nie u osoby v jej veku - vyšíva. Pred sebou má papier s nákresom stehov a občas ho dlho študuje, kým sa pustí do ďalšieho. Prekvapujúco je námet akýsi vianočný - hviezdičky, vetvičky a horiace sviečky. Zrejme príprava na budúce sviatky.
A vedľa mňa sedí mamička s asi 6-ročným synom. Chlapček má na sebe šortky, tričko s krátkym rukávom a vestu. A hrubé vzorované podkolienky (je 2. február 2005, vonkajšia teplota asi 5 stupňov Celzia). Mamička si číta miestny klebetník s bombastickou informáciou o tom, ako bývalá hviezda Big Brothers vydáva akési salsa-aerobikové video (kto? čo?) a jej syn zatiaľ striedavo počúva historky o žalúdočných ťažkostiach už spomínaného pána a unudene okopáva bok sedadla oproti (pani, ktorá vyšíva, musí byť nadšená).
A, samozrejme, sedím vo vlaku ja, vo svojom (pre zmenu) krémovom kostýme, so syrovým sendvičom v taške (zásoba ľadového čaju ma už čaká v práci).
Tak kto je to tu teda zvláštny?!
novanska.blog.sme.sk
