|
Ondrej Strapko sa popri práci celý život venoval aj výtvarnému umeniu. Pri príležitosti osemdesiatin mu koncom januára otvorili v Novohradskej galérii v Lučenci súbornú výstavu. Dominujú v nej krajinky a ľudia. Témy, ktoré Ondreja Strapka vždy najviac oslovovali. |
príbehV roku 1968 mal Ondrej Strapko pred sebou sľubnú kariéru. Z riaditeľovania sa dostal za školského inšpektora a vyzeralo to, že môže postupovať ďalej. Po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy však pripojil svoj protestný podpis pod hromadný nesúhlas a bolo po kariére. V roku 1971 ho vylúčili zo strany a umiestnili ako vychovávateľa do ústavu pre mentálne postihnutých.
"Mysleli si, že ma takto vytrestajú, ale ja som mal túto prácu rád a robil som ju ďalších 27 rokov. Mal som šťastie, že som ju vôbec dostal. V Lučenci, kde som vtedy žil, bol stranícky tajomník presvedčený, že patrím akurát tak k lopate. Ale aj medzi okresnými tajomníkmi existovala rivalita a krtíšsky tajomník ma presadil aspoň do práce pre mentálne postihnutých," spomína si 80-ročný Ondrej Strapko.
Pri duševne a mentálne chorých ľuďoch v ústavoch v Kirti a neskôr v haličskom zámku strávil roky. Bolo to v období, keď boli mentálne postihnutí odsúvaní do odľahlých zámkov za mestami - aby vraj neboli na očiach. Ondrej Strapko sa pustil do boja s veternými mlynmi a snažil sa zo svojich chovancov vydolovať maximum.
"V tom čase neboli v ústavoch iba mentálne postihnutí, umiestňovali sem aj psychicky chorých ľudí. Mnohí z nich boli inteligentní ľudia, ktorých postihlo vážne psychické ochorenie. Niektorí trpeli schizofréniou a nadviazať kontakt s nimi bolo veľmi ťažké," hovorí Strapko.
Keď založil prvú kapelu mentálne postihnutých v bývalom Československu, aj niektorí odborníci krútili neveriaco hlavami. Na kongrese v Českej Lípe ho s týmto nápadom vypískali: "Ja som to nevzdal a kapela funguje dodnes."
Niekedy sa natrápil, kým starého človeka presvedčil, aby začal hrať.
"Musel som ísť na to nenásilne a vedel som, že to potrvá dlho. Postupne som si získal jeho dôveru a keď prvýkrát spustil, bol som jeho hlasom nadšený."
Ľudí v ústave však neliečil len tým, že niektorých zapojil do kapely, stál aj pri základoch muzikoterapie - hoci vtedy ten pojem takmer nik nepoznal. Spravil s mentálne postihnutým galériu z vyhľadaných sôch haličského zámku, ktoré dali po kúskoch dokopy. Neskôr sa pustili aj do opravy schátranej Forgáčovskej hrobky.
"Chorí doslova ožívali. Keď sa to dozvedel posledný zo šľachtického rodu Johny Forgáč, prišiel na Slovensko a z očí mu padali slzy. Ja komunistom v podstate ďakujem, že ma poslali preč. Nebyť toho, možno by som neprežil takýto naplnený život," uzatvára Strapko.
