 Harmonikárka neobišla v Anglicku ani New Castle. FOTO - ARCHÍV |
Kežmarčanka Ružena Regecová a jej akordeón sú roky nerozlučnou dvojicou. Absolvovali spolu stovky vystúpení a precestovali kus sveta. Okrem severských štátov obišli celú Európu, skúsili i exotickú príchuť Malej Ázie 1200 kilometrov za Istanbulom.
"Najkrajšie na tom je spoznávanie nových ľudí," hovorí harmonikárka. Za dve desaťročia hrala na festivaloch, medzinárodných prehliadkach, v divadlách či štúdiách. Štart jej hudobnej kariéry pritom vôbec nebol raketový.
"Mala som deväť rokov, keď ma mama prihlásila na hudobnú školu. Ja som tam chodiť nechcela, no musela som. Mama sa dávno rozhodla, že niektoré z jej detí musí hrať na harmonike. Neviem, prečo si vybrala mňa."
Malej Ružene vtedy do smiechu nebolo. Keďže začala neskôr, než je zvykom, za rok musela zvládnuť dva ročníky. Potom však prišla ponuka do súborov Maguráčik a Magura. Najskôr za speváčku, zakrátko na sólo muzikanta. Rozkrútil sa kolotoč, z ktorého už folkloristka nechcela vystúpiť. A neurobila tak doteraz.
"Moje prvotné neveľké nadšenie sa zmenilo na opačný prístup. Teraz je hudba môj svet, o ktorom viem, že mi patrí. Harmonika tam neovláda mňa, ale ja ju. Je to pre mňa ako adrenalínový šport, priestor, kde naberám energiu. Harmonika je kamarátka, na ktorú sa vždy veľmi teším."
Tá kamarátka však vie na seba patrične upozorniť. Udržať na pleciach minimálne pätnásťkilogramový nástroj a ešte na ňom aj hrať, je fuška.
"Zo začiatku som, pochopiteľne, sedela. Vtedy tie vystúpenia trvali dvadsať minút. No postupne som to brala tak zodpovedne, že som odohrala hodinové vystúpenie postojačky. Určite si to vtedy odniesla moja chrbtica."
Dnes je Ružena Regecová "hudobníčkou na voľnej nohe". V jadre sa však nič nezmenilo. "Neexistuje nič krajšie, ako keď stojíte na javisku a ľudia vaše úsilie odmenia potleskom. Vtedy cítim obrovskú zodpovednosť a snažím sa podať maximálny výkon. Aby boli šťastní. Poďakovanie človeka, ktorý sa teší zo skladby, čo už dlho nepočul, je potom tou najkrajšou odmenou."
