Počítali ste už niekedy, ako dlho trvá cesta výťahom na siedme poschodie? Moja presne 23 sekúnd. Krátky časový úsek, ktorý by bol bežne nepostrehnuteľný - keby súčasne so mnou do výťahu nenastúpil sused. Ktorýkoľvek.
V takom prípade sa 23-sekundová cesta stáva pekelnou večnosťou. Za rok sa mi so štatistickou pravidelnosťou prihodí päť až šesť takýchto "vzájomne obohacujúcich stretnutí".
Neviem, či trpím zvláštnou formou sociálnej fóbie, ale hrozím sa každej takejto situácie.
Akou formou komunikácie sa dá zaplniť 23 sekúnd?
Odpoveď poznám dávno - žiadnou.
23 sekúnd objektívne umožňuje výmenu troch - troch viet, ktorých informačná hodnota je rovná alebo blízka nule.
Vypracoval som preto niekoľko stratégií mentálneho úniku od povinnosti konverzovať o ničom. Tu sú 3 doteraz overené techniky:
1. Hľadanie kľúčov.
Skladá sa z prehľadávania tašky (10 - 15 sekúnd) a následného vyberania správneho kľúča, ktorým spoľahlivo zabijete ďalších 10 sekúnd (vďaka nikdy nepoužitým kľúčom od kočikárne, pivnice, zadnej brány, babičkinej brány a dvom malým kľúčikom od šporkasy a schránky).
Tento spôsob je plne legitímny a môžete sa naň plne koncentrovať - sused to väčšinou chápe a robí to isté.
2. Písanie SMS správy.
Ide o menej akceptovateľný spôsob. Musíte sa pri ňom tváriť dôležito, aby sused pochopil, že tou SMS správou zachraňujete život, veľryby alebo Gaiu, a uvedomil si obyčajnosť a úbohú všednosť akejkoľvek spoločnej konverzácie, ktorá by mohla nastať.
Táto technika vyžaduje trochu praxe a cviku.
3. Tvrdošijné pozeranie sa na stenu výťahu a mierne dohora.
V deviatich z desiatich prípadov sa sused bude pozerať na "svoju" stenu a mierne dole.
Táto technika vyžaduje značnú dávku vnútornej sily a sebaovládania. Odmenou je slastný pocit pri zastavení výťahu a hlbokom výdychu, ktorý bude sprevádzať váš pozdrav rovnako šťastnému susedovi.
Najdlhšou večnosťou, strávenou vo vzájomne neželanej pseudoblízkosti, je však cesta prostriedkom MHD spolu so spolužiakom zo základnej či strednej školy.
Neuveriteľná plytkosť komunikácie vedenej na úrovni "A čo inak?" či "Kam sa chodíš baviť?" a "Kde teraz robíš?", ktorá vyúsťuje do nečakaného "A čo inak?!?!?", je pre mňa nesmiernym utrpením.
Našťastie, tento je jav stále zriedkavejší. Máloktorý z dávnych známych identifikuje v mojom okuliarnatom a pribratom ksichte bývalého vlasatého pubescentného deathmetalistu.
Vďakabohu. Nestojím o identifikáciu. Preto, prosím, milí bývalí spolužiaci, ak ma náhodou zbadáte a máte pocit, že vás nespoznávam, nedajte sa oklamať. Ja vás SPOZNÁVAM.
Ale rovnako ako seba, aj vás chcem ušetriť zbytočnej polhodiny naplnenej bulšitom. Tak sa otočte na druhú stranu a pokojne sa tvárte, že ma nepoznáte. Alebo sa len pozdravme.
Preto, že sme sa kedysi stretávali na vyučovaní, sa predsa nemusíme rozprávať. Keby bolo o čom, určite by sme sa nestretávali iba náhodou.
rolny.blog.sme.sk
