Na vyhlasovanie výsledkov Novinárskej ceny 2004 prišlo neočakávane veľa hostí, čakali na nich čaše šampanského, vína a muzika. FOTO - IVAN CSANO
Nadácia otvorenej spoločnosti sa od svojho vzniku snaží podporovať nezávislosť médií i novinárov. Ich prácu považuje za jeden z kľúčových kameňov demokracie. Z toho dôvodu sa rozhodla vytvoriť súťaž s ocenením desiatky novinárov.
"Aj novinári potrebujú svoje fórum," hovorí riaditeľka nadácie Alena Pániková. Chce najmä to, aby si novinári ocenenia vážili.
V prvom ročníku Ceny Nadácie otvorenej spoločnosti bolo prihlásených 479 príspevkov. Do súťaže ich nevyberala porota, ale zaslali ich samotní novinári alebo vydavatelia.
Medzi nominovanými a víťazmi nechýbali redaktori denníkov SME a Pravda, košického denníka Korzár, týždenníka Plus 7 dní, televízií STV a Markíza či Mediaportalu.sk.
Zaujímavý boj zviedli denníky SME a Pravda o hlavnú cenu venovanú pamiatke zakladajúceho šéfredaktora denníka SME Karola Ježíka. Na ňu sa nedalo nominovať, porota ju vybrala sama. Nominovala reportérku SME Barboru Dvořákovú-Hatrákovú a redaktora Pravdy Vladimíra Jancuru.
Hoci vyhrala kmeňová redaktorka SME, cena zostala v rodine - Jancura je manželom Heleny Dvořákovej, Barborinej matky.
Barbora Dvořáková-Hatráková si ocenenie váži o to viac, že Karol Ježík je jej vzorom. "Považujem sa za jeho novinárske dieťa. Bola to obrovská skúsenosť pracovať s ním, keď nás viedol, učil, chválil i kritizoval. Pre mňa to bolo životné stretnutie - s Karolom novinárom i človekom a dodnes z toho čerpám."
Za SME boli ďalej ocenení Martin Šútovec alias Shooty v kategórii karikatúra, Jana Mikušová v kategórii reportáž i Valentína Zimanová z kategórii rozhovor. V tejto kategórii bola nominovaná ďalšia známa novinárka, redaktorka Pravdy Nora Slišková. Držiteľka hlavnej ceny Barbora Dvořáková je presvedčená, že "už nominácia bola pri zložení tej poroty veľkým úspechom". Aj jeden z porotcov, spisovateľ Lajos Grendel, vidí stav slovenskej žurnalistiky pozitívne: "Pätnásť percent našich novinárov by určite obstálo aj mimo Slovenska." (r)
Držiteľka ceny Karola Ježíka
BARBORA DVOŘÁKOVÁ-HATRÁKOVÁ (39) začala písať do novín už na gymnáziu, štúdium žurnalistiky bolo pre ňu prirodzenou cestou. Jej prvým článkom bola kurzíva v denníku Práca o vymieraní Budmerickej aleje. Desať rokov v SME sa venovala divadelnej publicistike, posledné roky sa zameriava najmä na reportáže a rozhovory.
Čo ju stále prekvapuje: "Ako stále ma moja práca baví, aká dokáže byť vzrušujúca. Stretnutia s úžasnými ľuďmi stále prevažujú nad stretnutiami s hlupákmi. Čím dlhšie túto prácu robím, tým viac sa odkláňam od písania o celebritách (hoci aj medzi nimi som zažila veľa výnimočných stretnutí) a snažím sa písať o obyčajných ľuďoch, ktorí však robia neobyčajné veci, aj keď zďaleka nie sú v centre pozornosti médií."
Získala: hlavnú cenu za dve reportáže. Za článok o HIV pozitívnych sirotách z Kambodže, ktorým rodičia zomreli na AIDS a dvaja Slováci tam pre ne zriadili azylový dom a za článok o adoptovaných rómskych deťoch. (hab)
Pár slov o ďalších ocenených
Zlatica Puškárová (27): Vzory nemám
To, že sa stane politickou novinárkou, vedela už v trinástich. Bol rok 1989 a s otcom chodila na mítingy. Prvý článok jej uverejnil denník SME , keď mala 17. "Veľmi som chcela písať do niečoho celoslovenského, do vážneho denníka, preto som začínala v spoločenskej rubrike SME pod značkou zp." Pracuje v televízii Markíza.
Čo ju stále prekvapuje: "Všetko. Nie je to nudná a stereotypná práca, vždy ide o nové príbehy, nové vzostupy a pády."
Získala: cenu za najlepší rozhovor v elektronických médiách. Šlo o rozhovor s Vladimírom Mečiarom v relácii televízie Markíza Na telo.
Renáta Némethová (34): Politici si veľa dovoľujú
Už počas štúdia na gymnáziu začala písať do študentského časopisu s názvom Kováčska vyhňa. Jej prvým publikovaným článkom bol rozhovor s Jožom Rážom. V košickom denníku Korzár sa venuje sa komunálnej politike a nešvárom v nej.
Čo ju stále prekvapuje: "Stále niečo. Stále sa objavujú nové a nové kauzy, stále si politici veľa dovoľujú."
Získala: cenu za najlepší regionálne publikovaný príspevok v printových médiách. Išlo o sériu článkov o komunálnej politike.
Valentína Zimanová (39): Prekvapuje ma život
Na žurnalistiku sa prihlásila na základe vylučovacej metódy. Jej prvý sloh bol o jej mame, ďalší si pamätá preto, lebo jej mamu dojal. Vo svojom odbore nemá vyslovené vzory, ale páči sa jej práca niektorých českých novinárok a novinárov. Pracuje v televíznej prílohe denníka SME TV Oko.
Čo ju stále prekvapuje: "Neprekvapuje ma samotná práca, ktorá sa časom môže zunovať každému, ale to, čo sa usiluje dokumentárne zachytiť - život. Ten sa spätne odráža aj v spôsobe mojej práce, ktorý ma občas naozaj prekvapuje."
Získala: cenu za najlepší rozhovor v printových médiách. Išlo o sériu rozhovorov s osobnosťami kultúrneho a spoločenského života.
Jozef Barinka (30): Mám Mečiara za mrežami
Žurnalistickej fotografii sa venuje viac ako 6 rokov, predtým robil v reklamnej oblasti. Prvou fotografiou, na ktorú je hrdý, bol portrét Vladimíra Mečiara. Podarilo sa mu ju urobiť na sneme HZDS v Trnave. "Vladimír Mečiar sa pozerá priamo na mňa a pred ním je plot, ktorý bol na tribúne. Fotka pôsobí, ako by bol Mečiar za mrežami." Je fotoreportérom týždenníka Plus 7 dní.
Čo ho stále prekvapuje: "Reakcie ľudí. Inak sa správajú tí, ktorý na východe Slovenska trpia chudobou, inak reagujú politici v parlamente."
Získal: cenu za fotografickú reportáž o mužovi bez rúk.
Juraj Mravec (44): Vždy je dôvod vstať
K žurnalistike ho dotiahla vôňa rotačiek, jeho prvým článkom bol riport na 25 riadkov. Začínal v denníku Ľud v roku 1984, potom bol v Smene, päť rokov v denníku SME aj v prílohách Pravdy. "Dodnes si veľmi cením spôsob pochvaly od vtedajšieho šéfredaktora SME Karola Ježíka. Občas mi zvykol pochvalne povedať - Ďuro, ty si ďábel. Je reportérom STV.
Čo ho stále prekvapuje: "Ľudia a ich príbehy. Hovoria o tom, že aj keď padnú na dno, aj keď ich skosí nešťastie a zdá sa, že je koniec, majú dosť síl pomrviť sa v prachu a vstať. Vždy je dôvod vstať."
Získal: cenu za reportáž, uverejnenú v elektronických médiách. Išlo o príspevok o mestských policajtoch, ktorí neúčtovali správne pokuty a časť z nich si dávali do vlastného vrecka.
Pániková: Už nominácia je cenou
O súťaži sme hovorili s riaditeľkou Nadácie otvorenej spoločnosti Alenou Pánikovou.
Prečo táto súťaž vznikla? Čo si od nej sľubujete?
"Ako nadácia sa dlhé roky venujeme podpore médií, predovšetkým podpore ich nezávislosti v spoločnosti a profesionalite. Venujeme sa aj rozšíreniu médií do regiónov celého Slovenska. Hlavným cieľom bolo vytvoriť predpoklady pre fórum súťaže profesionality novinárov, ktorá by mala dobré meno a vyzdvihla by tých najlepších."
Môže toto ocenenie novinára posunúť?
"Dali sme si záležať, aby sme do poroty dostali ľudí, ktorí už majú meno. Už len to, že niekoho nominujú, znamená ocenenie. Dúfame, že to bude mať motivačný vplyv."
Ako je to so slobodou médií na Slovensku po roku 1989?
"Na Slovensku bola vždy veľká citlivosť na slobodu médií. Novinári a médiá si ju nikdy nedali vziať. Aj keď bol na nich vyvíjaný nátlak a boli pokusy ovplyvňovať ich. Nikomu sa to nepodarilo."
Posúva sloboda novinára v jeho písaní?
"Určite. Aj v príspevkoch bolo vidieť, aké témy novinári uprednostňovali. Zameriavali sa na korupciu, utláčané skupiny. Ale kládli aj otázky z histórie. Aj keď je v našej spoločnosti ešte veľa prvkov, ktoré zväzujú novinárov - asi je to pocit, že ‚treba prežiť'. Konfrontácia viacerých novinárov vo forme súťaže, ktorú sme odštartovali, môže dať týmto novinárom silu a môže ich motivovať v tom, akou cestou sa dá ísť." (hab)
Autor: MARTINA HABLÁKOVÁJANA SIROTOVÁ
