|
Anton Malacký. FOTO SME - MIROSLAVA CIBULKOVÁ |
príbehStrastiplná púť Antona Malackého z Viničného sa začala v roku 1951. Bol v najlepších rokoch - mal 20.
Postavil sa na odpor proti komunistickému režimu a dostal sa do väzníc a pracovných lágrov.
Ako sa to stalo? Malacký založil s priateľmi ilegálnu organizáciu s cieľom upozorňovať, že sa na obyčajných ľuďoch dejú neprávosti. "Vyzývali sme ich, aby sa od režimu dištancovali."
Štátna bezpečnosť však skupinu vďaka agentovi provokatérovi zadržala. Jej členovia sa dostali do leopoldovského väzenia. Malacký tam bol tri štvrte roka mučený.
"Stále za mnou prichádzali dvaja, traja ľudia, ktorí ma mlátili ako žito. Šesť týždňov som sa nemohol postaviť na nohy, päty som mal od bitky obuškami rozsekané." Vybili mu štyri zuby. Nedovolili mu spať. Jeho rodičia sa o tom, kde je, dozvedeli až po roku.
To, čo ten mladý muž vtedy prežíval, bol najmä šok. "Že sa niečo takéto môže diať. Všetko sme robili v mladíckej eufórii, ani nám nenapadlo, že dôsledky budú také drastické. Keby som to nezažil, neuveril by som, že až takto sa dá zaobchádzať s ľuďmi. Cítil som sa, akoby na odstrel."
Oporou mu bola viera - denne sa modlil, spieval žalmy. Oslobodzovalo ho, že sa cítil nevinný. V apríli 1952 sa proti nemu a jeho kamarátom začalo súdne pojednávanie. Šlo však o frašku.
"Po zatknutí sme nemuseli vôbec nič povedať. Scenár mali dopredu pripravený, nás doň iba dosadili ako dajaké figúrky." Malacký dostal najvyšší trest - za zločin velezrady ho mali obesiť. "Keď som to počul, takmer som ošedivel."
Napokon však zostal nažive - v čase údajného zločinu bol totiž mladistvý. Namiesto šibenice ho čakalo osem rokov väzenia. "Komunisti mi ukradli najkrajšie roky života. Za nič."
Nasadili ho do jáchymovských uránových baní. "Oni tomu hovorili pracovné tábory, no v skutočnosti tam bolo ako v nacistických koncentrákoch. Chýbali len plynové komory. Neboli sme pre nich ľudské bytosti. Správali sa k nám ako k otrokom. Ani nepočítali, že to prežijeme. Bolo im to jedno."
Potom nasledovali väzenia v Ruzyni, Leopoldove a Ilave. Tak prežil Malacký päť rokov. Prepustili ho až po intervenciách rodiny, ktorá sa poznala s generálom Svobodom. Prezident Zápotocký mu udelil milosť.
No Malacký ďalej bojoval za svoje presvedčenie.
V roku 1963 podal sťažnosť pre porušenie zákona, o rok neskôr Najvyšší súd ČSSR skonštatoval, že v pôvodnom procese bol porušený zákon v neprospech obvinených a rozsudok v celom rozsahu zrušil.
"Nič mi nedokázali. No problémy zostali." Kádrový spis komplikoval život nielen jemu, ale i manželke a dvom synom. Ženu vyhodili z predsedníctva Slovenskej akadémie vied, deťom nedovoľovali študovať.
"Po sprístupnení archívov ŠtB som sa zo svojho spisu dozvedel, že som bol pod neustálym dohľadom eštebákov - a to ešte v roku 1989."
Dnes chce iba jedno - aby sa aktéri podobných zločinov ospravedlnili. "Nemôžem na to zabudnúť, to nejde. Ako kresťan však nikoho nebudem pranierovať. Chcem len, aby si spytovali svedomie."
Autor: bšd
