Bratislava 18. januára (TASR) - Mýlia si Stalina s Hitlerom, po rodičoch preberajú nostalgiu za údajnými "zlatými časmi" a myslia si, že najhoršou vecou v ére vlády komunistov bola nemožnosť voľne cestovať.
Pätnásť rokov po páde komunizmu v bývalom Československu nová generácia Slovákov narodená po nežnej revolúcii vyrastá väčšinou bez toho, že by vedela o útrapách, útlaku a absencii základných práv a slobôd, ktoré poznačili obdobie pred rokom 1989, uvádza vo svojom fíčri agentúra AP.
Kritici dávajú za pokrivený obraz mnohých mladých ľudí vinu rodičom, vzdelávaciemu systému a neexistencii živej verejnej debaty o nedávnej minulosti.
Tínedžeri ako 14-ročný Marián pripúšťajú, že nevedia veľa o systéme v komunistickom Československu. Pred odpoveďou na otázku, čo vie o komunizme, Marián najprv predebatoval s priateľom-vrstovníkom, či za režimom stál Adolf Hitler alebo niekto iný. Nakoniec sa zhodli, že Hitler to nebol, čo však zmätok nevyjasnilo.
Ako povedal Marián, jeho rodičia opisujú svoj predchádzajúci život ako obdobie ovládané "zlatými komunistami", ktorí ponúkali "veľa pracovných miest a disciplínu".
"Ľudia sa vtedy obliekali smiešne, ale veci boli lacnejšie. Stále počúvame, že rožky boli lacné, ale aj to, že to nebolo dobré, lebo ľudia nemohli cestovať, kam chceli," povedal.
Ale aj starší tínedžeri, narodení pred pádom režimu, o komunizme toho zrejme veľa nevedia.
"Nechápem, o čom to bolo. Keď príde na túto tému, v hlave mám chaos, lebo je to niečo, čo som neprežila," povedala 19-ročná študentka univerzity Linda.
Základné informácie o období komunizmu sa novej generácii nedostávajú. Nedávnej minulosti sa na školách venujú v najlepšom prípade len v chvate a existujú rozdiely medzi učivom a tým, čo deti počujú doma od rodičov, ktorí nechcú o rokoch komunizmu podrobne hovoriť.
Množstvo, rozmanitosť a rýchlosť zmien, ku ktorým došlo za ostatných 15 rokov - vrátane náhlej možnosti slobody voľby, slobodných volieb, voľného cestovania a tovaru -, skreslilo obraz mnohých mladých ľudí o nedávnej minulosti.
Aj keď učebnice dejepisu používané na školách hovoria o minulosti presne a jasne, učitelia tvrdia, že majú málo času na to, aby sa materiálu venovali.
"Zaoberáme sa tým veľmi stručne ... nikdy nejdeme príliš hlboko do týchto tém," povedala Anna Gregorová, učiteľka dejepisu na základnej škole v Leviciach. Aj keď žiaci sa občas pýtajú, či bola, alebo niekto iný, členom komunistickej strany, ich záujem o toto obdobie je vlažný v porovnaní so "staršou históriou - kráľmi alebo francúzskou revolúciou," dodáva Gregorová.
Podľa Martina Šimečku - šéfredaktora denníka SME a syna protikomunistického disidenta - je jednoducho príliš skoro na to, aby ľudia jasne videli a pochopili minulosť.
"Myslím si, že za desať rokov sa táto generácia 15-20-ročných začne pýtať svojich rodičov: Ako ste mohli žiť v niečom takom?" povedal.
Na rozdiel od susedov - ako Česko a Maďarsko - Slovensko stále nemá ani veľké múzeum venované hrôzam komunistickej vlády, ani významnejší pamätník obetiam režimu.
Nedávne snahy vztýčiť takýto pamätník v Nitre narazili na odpor miestnych predstaviteľov malej opozičnej komunistickej strany, ktorí argumentovali, že nemá zmysel hrabať sa v minulosti.
Napriek tomu Šimečka vidí pokrok, lebo aj keď nie všetci Slováci sú ochotní uznať, že komunizmus bol zlý, strach z tých, ktorí slúžili v komunistickej tajnej polícii, vystriedalo pohŕdanie.
Kolektívne povedomie národa sa prebudí, keď "sa mladá generácia začne pýtať, či tých pár (lacných) rožkov stálo za slobodu," povedal Šimečka.
