Prežil koncentrák i potápajúcu sa loď

Milan Číž je pravdepodobne posledným žijúcim väzňom koncentračného tábora, ktorý zároveň prežil potopenie námornej lode Thielbeck. Striedavo žije v českom Bohumíne i v slovenských Nových Zámkoch.

Strastiplný príbeh tohto dnes 83-ročného muža sa začína v osemnástich, keď ušiel z Bohumína k poľským ozbrojeným silám. Gestapáci ho chytili a stal sa väzňom číslo 11562 v koncentračnom tábore Dachau.

"Spolu s vojenskými dôstojníkmi, učiteľmi či farármi. Boli sme odsúdení na smrť rovnako ako židia v skupine holokaustu."

Smrti sa denne pozeral do očí. V niektorých miestnostiach viseli na stene preparované ľudské kože. Väzňov chladnokrvne zabíjali na výstrahu. Ďalší odchádzali na druhý svet vyčerpaní a chorľaví. Zima ich kosila tak, že nestačili vynášať mŕtvoly.

"V každej situácii som rozmýšľal, ako si pomôcť. Keď ma od zimy triaslo, strhol som zo strechy kus lepenky, urobil v nej dieru a prevliekol som si ju cez hlavu. Esesák ma však prichytil. Povesil ma na celú noc za ruky tak, že nohy mi viseli kúsok nad zemou."

Bolo však aj horšie - raz vynášali z vagónov vrecia s cementom. "Chudý, hladný a unavený som pod tou ťarchou padol a vrece sa na mne roztrhlo. Esesák ma polial vodou a cement na mojom tele stvrdol na betón."

Chcel skočiť do elektrických drôtov. "Odhovoril ma od toho anjel strážny, väzeň číslo tri, ktorý vycítil môj úmysel a dodal mi silu."

Milan Číž by možno peklo naozaj nebol vydržal, keby ho neboli vybrali na lepšiu prácu k údržbárom. Tam nebol pod tvrdým tlakom príslušníkov SS.

Po dvoch rokoch v Dachau ho preradili do Osvienčimu. Jeho matka žiadala gestapo o synovo prepustenie. Do koncentráku preto zavliekli aj ju. Istý čas boli v Osvienčime spolu, ale nevedeli o tom.

Číža deportovali do koncentráku Neuengamm, južne od Hamburgu. Opäť mal šťastie v nešťastí. Hľadali automechanika, ktorý vedel nemčinu. Keď počul dobrú správu, že spojenci postupujú k Labe, odovzdal ju spoluväzňom ďalej.

Aj keď bol po štyroch rokoch Neuengammu iba kosť a koža, stále veril, že sa dostane von. A tušil, že to nebude neskoro.

Ocitol sa medzi päťtisíc väzňami na palube lode Tielbeck. Ráno ich previezli na šíre more, popoludní kapitulovala nemecká armáda. Angličania loď Tielbeck zasiahli bombami - netušili, že na palube sú aj väzni. Loď sa prepolila na dve časti, na prednej sa objavili plamene a zadná sa nakláňala.

"Skôr, než sa začala potápať, vytrhol som dvere kajuty, hodil ich do vody a skočil za nimi. Volal som aj priateľa, no ten kývnutím ruky odmietol. Vo vode sa dvier, ako poslednej záchrany, držalo asi 20 väzňov. Nepamätám si, ako som sa dostal k brehu. Prebral som sa tam medzi mŕtvolami, ktoré vojaci vyťahovali z vody železnými hákmi."

Preniesli ho do budovy ponorkovej dôstojníckej školy, kde sa o pár dní zotavil. Dostal kľúče od skladu s potravinami. Toľko jedla dávno nevidel. Na dezinfekciu popíjal maďarský koňak.

"Predstavte si, alkohol mi pomohol. Lekár mi neskôr potvrdil, že vďaka nemu dnes žijem."

Po vojne doštudoval, obliekol si železničiarsku uniformu. Nikdy svoj život neoplakával, ale rozprával o ňom otvorene. "O hrôzach fašizmu nemožno mlčať," znie jasne.

Na spomienkové podujatie k 60. výročiu konca vojenského besnenia pôjde do koncentračného tábora Neughamm - aj tento rok. Po vojne odtiaľ získal záznam - naozaj na ňom nebolo jeho meno, iba číslo.