Ak poviem o knihe, ktorá leží na stole, že má zelenú farbu, všetci vieme, čo tým myslím. Keby ste si to na vlastné oči overili, poviete, že hovorím pravdu. Intuitívne teda pravdu chápeme ako zhodu poznania so skutočnosťou. To je klasická koncepcia. Filozofi však v tom - ako inak - našli hneď tri problémy.
Čo je poznanie?
Čo je kritériom zhody?
Čo je skutočnosť?
Ak by sme obal spomenutej knihy preskúmali pod mikroskopom, na úrovni elementárnych častíc, zistili by sme, že v skutočnosti zelená nie je. To len frekvencie svetla rozkmitávajú elektróny v atómoch na povrchu obalu. Časť svetla je pohltená a iná zase vyžiarená do okolia. Pri dopade tohto svetla do nášho oka to mozog interpretuje ako vnem, o ktorom sme sa dohodli, že ho budeme volať ‚zelené'. Zvyšné pohltené svetlo predmet zohrieva a zvyšuje jeho vnútornú energiu.
Zelenosť je teda len efekt, ktorým interpretuje naše oko odrazené svetlo z okolitých predmetov. Zhasnite si večer v miestnosti všetky svetlá, a keď si vaše oko na to šero privykne, farby okolitých predmetov nebudete vedieť rozoznať.
Čo z toho je teda skutočnosť? To, čo som videl voľným okom alebo skúmaním na subatomárnej úrovni?
Z toho vyplýva aj problém poznania - ako kritéria zhody na určenie toho, čo je pravda. Vidíme, že nie je také jednoduché určiť, ktorý spôsob poznania je správny. Človeka napríklad možno skúmať z hľadiska:
l fyzikálneho (skladá sa z atómov, kvarkov, glukónov),
l chemického (je súborom rôznych chemických prvkov a zlúčenín),
l biologického (je komplexom funkčne navzájom skoordinovaných orgánov a biologických súčastí),
l psychologického (má svoje psychologické ja v ktorom prebiehajú rôzne mentálne procesy).
Žiadny z týchto spôsobov nahliadania na človeka, ho úplne nevystihuje. Akým spôsobom má byť teda získané poznanie porovnávané so skutočnosťou? A vôbec - s akou skutočnosťou? Tou, ktorú vidíme na vlastné oči, alebo tou, ktorú vidíme pod mikroskopom? Nežijeme skutočne v nejakej forme Matrixu?
Čo je pravda?
gabor.blog.sme.sk
