|
Škurlovci dnes. FOTO - VERONIKA JANUŠKOVÁ |
Príbeh rodiny Škurlovcov sa začína po skončení druhej svetovej vojny. Agitátori sa trúsia po dedinách a sľubujú. Úrodnú čiernu zem, spokojný život, blahobyt. Kde? Na Ukrajine. Škurlovci ako iné rusínske rodiny podľahnú - v roku 1947 sa vysťahovalo z Československa 12 136 Rusínov. Vytriezvenie a často zmarené pokusy o návrat však boli najťažšími kapitolami v ich živote. Na Ukrajine boli cudzincami, doma sa zatiaľ v ich domovoch usadili iné rodiny.
Mikuláš Škurla z Ladomirovej mal len osem rokov, keď odchádzal na Ukrajinu s rodičmi, dvoma bratmi a sestrou. Aj on sa tešil na neznáme dobrodružstvo v ďalekej krajine. Len brat Vasiľ ich v listoch pred odchodom varoval. "Rodičia mu neverili a doplatili na svoju naivitu a negramotnosť. Rovnako ako mnohí iní."
Cieľová stanica bola Senkevičovka, a keď sa Škurlovci poobzerali okolo seba, vytriezveli. Videli vojnou zničenú krajinu, mrzákov, hladných žobrákov a namiesto domov zemľanky. Prestali snívať, spievať piesne a prepadla ich panika. No cesta späť sa pevne zavrela na veľa rokov.
Ich novým domovom sa stala Volynská a Rovenská oblasť.
Mikuláš: "Dodnes si pamätám na mozoľnaté ruky svojich rodičov. Museli tvrdo pracovať v kolchoze za abstraktnú menu. Boli len pracovné jednotky. Plat dostávali až v jeseni alebo v zime. Môj otec zarobil v kolchoze dve vrecia zrna, čo bolo asi 200 rubľov v starej mene. V novej to bolo asi 200 korún."
V lete museli pracovať v kolchoze aj deti. "Hovorili tomu budovanie socializmu, no bol to otrokársky systém, v ktorom ľudský život nič neznamenal. Nehanbím sa povedať, že životnou filozofiou bolo vtedy heslo: Neukradneš - neprežiješ."
Mladí snívali o domove a pokúšali sa ujsť. Podarilo sa to málokomu. Tých, ktorých na hranici chytili, čakalo väzenie, z ktorého sa za tvrdého stalinizmu nedalo uniknúť. Mnohí tam žili 10, 20 aj 25 rokov. KGB ich označila za špiónov alebo rozvracačov Sovietskeho zväzu. Odmäk nastal až po smrti Stalina.
Rusíni cítili, že teraz prichádza ich šanca a robili všetko pre to, aby získali povolenie na návrat. Žiadosť Škurlovcov trikrát odmietli bez udania dôvodu. Napokon im pomohol istý prokurátor, Rus, ktorý sa za nich prihovoril. Do Československa sa vrátili po 16 rokoch - v roku 1962. Celý ich majetok tvoril jeden batoh.
V Ladomirovej začali odznova. Mikuláš na Ukrajine vyštudoval a pracoval tam v oblasti kultúry, na Slovensku v tom pokračoval. Vďaka práci spoznal životnú lásku, Margarétu. Aj ona žila v Sovietskom zväze - dlhých 19 rokov.
"Dodnes nevie pochopiť, prečo chcel jej otec Juraj Čura zo Slovenska odísť. Bol živnostník, mal svoje mäsiarstvo, dom v centre Svidníka. Nepochopila to dodnes, ale keďže pri odchode mala len 6 rokov, nemohla to ovplyvniť."
Možno aj vďaka krutej hre, ktorú si osud s manželmi Škurlovcami zahral, si dokážu byť oporou. Majú v sebe tieň minulosti, ale aj priebojnosť. "Naučili sme sa byť skromnými a nebáť sa budúcnosti. K tomu sme viedli aj naše deti," hovorí Margaréta. Jej žiarivému pohľadu a energii nemožno neveriť.
