Včera večer som si sadla do kresla. Zlomená chuťou na skvelú kávu, príjemné prostredie a priateľskú obsluhu (ktorá ma dobre pozná) vstala som a sadám teraz k počítaču. O čom teda je dnešná slabosť? O tom, ako mávam v poslednom čase šialené absťáky z nedostatku všetkého, čo som uviedla v predchádzajúcich riadkoch.
Umieram túžbou po mojej veľkej slabosti. Ísť niekam, kde každý pozná moje meno. Tam, kde sú radi, že som prišla. Číta sa to tak trošku pateticky a otrepane, ale to len pokiaľ niekto vie, že je to zvučka istého "takmer populárneho seriálu". (Teda aspoň tu za vodou.)
Túto slabosť si pestujem hlavne posledné mesiace a netušila som, že je vo mne tak skvele zakorenená. Sedela dlho ukrytá v mojom podvedomí a teraz len vyliezla na svetlo. Pardon, vyliezla až po zotmení. Aj to sa občas stáva so slabosťami, prekvapia človeka svojou prítomnosťou. Len tak vyskočia spoza rohu alebo vám rovno udrú do nosa (ako vôňa kávy). Dobre utajované slabosti sú na mňa občas príliš veľa. Poznáte to?
Dostávam melancholickú náladu ihneď, ako si spomeniem na popíjanie vareného vína s mojimi priateľmi na námestí. Na sŕkanie horúcej kávičky v zelenom pube na pešej zóne. Moje konkrétne do včera utajené postihnutie sa týka hlavne známych tvárí v kaviarňach a nočných kluboch. Týka sa to ale aj slabosti na známe chute kávy (pristavme sa pri rôznych pre moju osobu zvláštnych chutiach kávy ako šišková káva, perníková kava) a ešte známejšie spôsoby obsluhy. Nie tie dotieravé, ktoré majú pocit nutnosti opýtať sa aj na to, či voda chutí skvele. To je trošku priveľa.
Slabosť s podtitulom známe miesta a známi ľudia mi neprišla nikdy taká bolestivá ako po viac ako roku mimo rodnej hrudy. Isto sa však táto nie celkom príjemná vec netýka len odcestovaných občanov. No a ak sa na to dívame z druhej stránky, môže to byť aj príjemná súčasť života. Ale to len v prípade, že máte svoje obľúbené miesta, kávu, spoločnosť blízko po ruke. Prípadne, ak ste si i v novom prostredí rýchlo našli náhrady za "domáce slabosti". Toto však nie je môj momentálny príklad.
Ak patríte k tým, ktorí si môžu tejto slabosti užívať v pokoji domáceho prostredia, zájdite si na skvelú kávu, možno ešte lepšie víno v podniku, kde sa cítite ako doma. Nikto potom na vás nemôže. To je potom radosť žiť. (To trošku preháňa. Isto si myslíte.)
Po malej melancholickej úvahe môžem spokojne povedať, že sme konečne narazili na duševne nebezpečnú slabosť. Hoci len čiastočne, ale občas sa to skutočne nedá vydržať. No niekto bude so mnou iste súhlasiť, že občas netreba k životnému šťastiu (aspoň tomu chvíľkovému) veľa. Táto slabosť robí naše dni kúzelnými.
Autor: harris.blog.sme.sk