Heribert Gedeon vyviazol živý z takto havarovaného vozidla! Šesť týždňov bol v kóme, dnes lyžuje. A zmenilo sa ešte jedno - jeho priority. FOTO PRE SME - VERONIKA JANUŠKOVÁ |
Heriberta Gedeona (51) vždy lákala rýchlosť, imponovali mu rýchle autá. A rýchla jazda ho takmer stála život. Smrti unikol iba o vlások. Hovorí, že ho zachránila obetavosť lekárov, zásah vyššej moci a jeho neuveriteľná chuť žiť.
"Kto videl moje zdemolované auto, neveril, že mám nejakú šancu prežiť. Aj lekári - hoci sa o mňa intenzívne starali - mi dávali minimálnu nádej. Iba moji najbližší, Mária a synovia Filip a Roland, verili, že sa z toho dostanem. Poznali ma a vedeli, že sa tak ľahko nevzdám," hovorí Košičan, ktorý strávil šesť týždňov v kóme.
Priznáva, že si za to môže sám. "17. januára 1999 som uháňal na Honde z Popradu do Košíc. Mal som silné auto, predbiehal som, čo sa dalo. Šiel som veľmi rýchlo a bol som nesústredený. Zrazu sa oproti mne objavil v protismere kamión. Už nebola šanca nič urobiť. Došlo k zrážke."
Čo sa dialo po náraze, Gedeon nevie. Do nemocnice ho doviezli polomŕtveho. V bezvedomí bol týždne. Keď sa prebral, spočiatku nič nechápal. Prvé slová povedal po nemecky. Odznova sa učil hovoriť, spoznávať ľudí, robil prvé kroky. Predpovedali mu život na vozíku. A on sa niekoľko mesiacov po prepustení z nemocnice postavil na lyže!
"Na lyžovačke som stretol známeho lekára a tomu takmer vypadli oči z jamôk. No ani to mi nestačilo." Chytil druhý dych a život si začal užívať plnými dúškami. Začal bicyklovať, dal sa nahovoriť na pilotovanie ľahkého športového lietadla. Zopár mesiacov po nehode sa už vznášal nad Košicami.
"Dostal som ešte väčšiu chuť žiť. Uvedomil som si svoju pominuteľnosť a začal som život vychutnávať naplno. Som aktívnejší ako predtým, no začal som mať iné priority, prehodnotil som svoj život, potreby a ciele. Najdôležitejšia je teraz pre mňa duševná pohoda."
Začal sa väčšmi venovať rodine a dobrým priateľom. Na tých má od osudnej nehody lepší nos. "Uvedomil som si, že sa v živote nie je kam náhliť. Posilnilo to moju vieru v Boha, chodím do kostola. A tiež som pochopil, že sa netreba nikdy vzdať. Najdôležitejšie je vždy si veriť a z celých síl bojovať."