Jedným z najdôležitejších pocitov v živote je určite pocit spolupatričnosti. Spolupatričnosť je ten fenomén, ktorý som ochotný hľadať viac než JEDINÚ, SKUTOČNÚ a VEČNÚ LÁSKU.
Pocit, že chceš načúvať mojim príbehom. Pocit, že si schopná cítiť spôsobom, ktorý je blízky tomu môjmu. Iba blízky - lebo zážitok "bytia jedným" je len ďalším iluzórnym okamihom, ktorý si možno niekedy nahovárame pri spoločnom orgazme. Každá bytosť vo vesmíre schopná orgazmu je v jeho momente určite sama.
Celý život rozprávame príbehy. Každé stretnutie, každý okamih ilúzie skutočnej blízkosti sprevádza príbeh. Príbeh, ktorý je prežitý (alebo len vypočutý) až do konca. Príbeh, ktorý sa stáva NAŠIM SPOLOČNÝM.
Nesieme si tie príbehy životom veriac, že nájdeme niekoho, kto ich bude počúvať. Počúvať s úprimným záujmom, počúvať tak, že nás povzbudí do ďalších príbehov. Načúvajúca bytosť, ktorá nás nebude prerušovať ani súdiť.
Pri pocítení prvého náznaku, že oproti nám taká bytosť stojí, zažívame pocit SPOLUPATRIČNOSTI. Mocný pocit, ktorý do náručí tých, ktorí prehliadli, aké ľahké je dostať sa niekomu pod kožu, vháňa dôverčivé milenky, veriacich, nasledovníkov, klientov, pacientov, ovce...
Lebo skutočne dobrovoľne a rado načúvajúcich bytostí je vo vesmíre žalostne málo.
Tá jediná (vraj) overená vyžaduje za načúvanie pre mňa príliš vysokú cenu - bezpodmienečnú vieru a odovzdanie sa do jej rúk. NAVŽDY.
Tie ďalšie (vraj už) menej spoľahlivé si zo svojho daru urobili živnosť. Žijú z tých, ktorí stratia nádej, že si niekto vypočuje ich príbehy dobrovoľne. Tieto pracujú v poradenstve.
A ten malý zvyšok tých, ktoré zostávajú... Mne by úplne stačila jedna. Ešte som ju nenašiel. A tak hľadám ďalej.
A vy?
