|
Čiperná Alžbeta Budínska je krásna rovnako dnes ako zamladi. FOTO PRE SME - JUDITA ČERMÁKOVÁ |
príbehJe len málo ľudí na svete, ktorí sa narodili v predminulom storočí a stále žijú. Najstaršia obyvateľka Košíc Alžbeta Budínska patrí medzi nich.
Sedemnásteho novembra 2004 oslávila neuveriteľných stošesť rokov. Aj ona sama hovorí - dlhovekosť je obdivuhodná.
Ľahký život nemala. Celý čas pracovala. "Ale boli aj pekné chvíle," hovorí. Narodila sa v rodine železničiara a ako 13-ročná odišla do služby - k bohatej speváčke do Budapešti. Vychovávala tam jej dieťa a naučila sa spôsobom vyššej spoločnosti.
Do Žiliny sa vrátila v osemnástich, začala pracovať u obchodníka. Dcéra Alžbety Budínskej Jarmila Viewegová spomína za matku: "Bola šikovná, urobila si živnosť a stala sa obchodníkovým nákupcom. Chodila po Slovensku, najmä do Michaloviec, odkiaľ vybavovala odvozy tovaru vlakom."
A práve Michalovce sa stali jej osudom. Zoznámila sa tam s budúcim manželom, takisto obchodným cestujúcim. "Bol veľký fešák a atraktívna partia, pretože mal k dispozícii aj služobné auto, čo bolo na tie časy naozaj výnimočné. Zobrali sa v roku 1921 a o niekoľko rokov si kúpili dom v Košiciach."
Manželom sa narodili tri dcéry, ale už v roku 1938 sa ich cesty rozišli. Manžel bol Moravan a Maďari, ktorí Košice obsadili, ich poslali preč. Odišiel do Piešťan. Už s inou ženou: "Vždy to bol záletník."
A tak sa pani Alžbeta v roku 1943 rozviedla. "Nikdy som neľutovala, naopak! Bol to najšťastnejší deň v mojom živote," hovorí. Dcéra so smiechom dodáva: "No vidíte, aká je. Druhýkrát sa už vydať nechcela. A pritom mala kurizantov. Ale vždy vravievala, že jeden čert na celý život bohato stačí, a odvtedy je feministka."
Po vojne sa zamestnala v obchode s mliekom a už od štvrtej rána tam musela byť. V Zdroji pracovala od roku 1948 až do dôchodku v roku 1961.
Penziu jej vypočítali na 300 korún. "Z toho zaplatila 299 korún nájom, za korunu si objednala Katolícke noviny." Presťahovala sa do bytu - dom predala za 67-tisíc korún. Z toho žila.
Chodila na huby, na šípky. Okrem toho veľmi rada háčkovala, robila aj koberce z chemlonu. Vychýrené bolo aj jej pivo, ktoré doma varila. Najmä po vojne to bol vyhľadávaný artikel. A robila aj víno, ktoré si našlo štamgastov.
To všetko robila až do deväťdesiatky. Čiperná je i dnes. No pragmatická. Hrobku na košickom cintoríne si kúpila už v roku 1967 a aby sa náhodou nik z rodiny nemohol vyhovárať, že na pohreb nemôže prísť, každému založila vkladnú knižku so sumou určenou na cestu.
Dcéra dodáva: "Urobila si aj parte, lenže to už minule zrušila so slovami, že z jej priateľov už nikto nežije a tých pár príbuzných mám obtelefonovať." Jej recept na dlhovekosť je: "Práca, humor, pevný postoj k životu, v ktorom niet miesta na sebaľútosť."
