|
Manželia Rezničenkovci vo svojom handlovskom byte. Pred časom ho vymenili za malý domček v Sečovciach. FOTO SME - JÁN KROŠLÁK |
príbehČoskoro uplynie trinásť rokov, čo sa rodina Ukrajinca Sergeja Rezničenka a Slovenky Zlatice presťahovala na Slovensko. Tieň Černobyľa ich však straší dodnes.
Sergej bol totiž priamym likvidátorom havárie, keď vybuchla černobyľská elektráreň. Takmer tri mesiace sa v obyčajnej vojenskej rovnošate a bez akýchkoľvek ochranných prostriedkov pohyboval v najrizikovejšej, zamorenej zóne.
Zdravotné problémy na seba nedali dlho čakať. Prudké bolesti nôh, svalov, opakované bezvedomie, krvácanie z nosa a úst sa objavili už zopár týždňov po návrate do Charkova, kde žil. Diagnóza bola neúprosná - choroba z ožiarenia.
Pridala sa leukémia a neobvyklý typ cukrovky. "Napriek všetkému som Bohu vďačný za každý nový deň. Moji kamaráti to šťastie nemali," vyťahuje Sergej fotografiu, na ktorej s priateľmi likviduje následky nešťastia. Nažive zostal len on, jeho priatelia sú dávno mŕtvi.
Haváriu likvidovali povinne, v rámci vojenských manévrov. "Pravda o Černobyli sa dlho tajila, všeličo sa pošepkávalo iba medzi ľuďmi," hovorí Sergej.
Manželia Rezničenkovci zvažovali, či mať ďalšie deti. Už mali dvoch synov. Lekári ich však ubezpečovali - všetko je v poriadku, dozimetrické merania sú pod prípustnou hranicou.
Klamali. Dve deti, ktoré sa Rezničenkovcom narodili po havárii, sú ťažko choré. Stredoškolák Stanko bol dlho na invalidnom vozíku, postavil sa z neho iba nedávno. Jeho prognóza je neistá, má záchvaty. "Neraz príde zo školy a nechce jesť ani piť. Chce si iba ľahnúť." Podobne je na tom Erik.
No nesťažujú sa. V tom sú statoční - po otcovi. "Na Vianoce si dal Erik tabletku od bolesti a odhrnul celý dvor od snehu," hovorí pani Zlatica. Sama sa problémom nevyhla. Bolieva ju chrbtica, sužuje psychický stres.
Po rokoch totiž lekári priznali, že Sergej, otec, nemal minimálne päť rokov s nikým spávať v jednej izbe. Ešte po desiatich rokoch od havárie mu namerali trojnásobne prekročenú hranicu rádioaktivity. Zlatica to berie s humorom, čo iné jej zostáva. "Je to podobné, akoby som roky spávala s reaktorom," smeje sa.
Sú vďační za všetky krátke chvíle šťastia. Nimi je aj nový domček v Sečovciach. Presťahovali sa doň z paneláku v Handlovej.
Zlatica: "Veľmi sme túžili po záhrade a mieste, kde by manžel mohol niečo majstrovať. Stále musí niečo robiť, ľahšie sa mu s chorobou bojuje. Roky ma presviedčal - kúpme domček, budem dlhšie žiť."
A tak žijú pre dnešok. O budúcnosti nehovoria. KVETA FAJČÍKOVÁ
