Robiť rozhovor s ADELOU BANÁŠOVOU (24) je rovnako príjemné, ako ju sledovať v televízii. Je prirodzená a spontánna, čo povie, to sedí. Donedávna ju poznali len ľudia, čo počúvajú Fun rádio alebo pozerajú Sedem s r. o. Odkedy moderuje SuperStar sa to zmenilo - pozná ju celé Slovensko.
Dobre spievate?
Podľa toho, o akú pieseň ide. Niektoré majú taký príjemne obmedzený rozsah tónov, že ich zaspievam dobre, ale je ich málo.
Aký máte rozsah?
Neviem to posúdiť.
Čo vám hovorili učitelia?
Chodila som na spev do ľudovej školy umenia, aj na súkromné hodiny. Bavilo ma to a pomáhalo mi to uvoľniť sa. Vždy po speve som mala lepšiu náladu, nastal tam nejaký endorfínový moment.
Taký ako po posilňovni?
Veľmi podobný.
Prihlásili by ste sa do SuperStar?
Asi nie. Možno by som sa prihlásila do súťaže, ktorá by nebola o speve, ale o niečom, čo mi ide dobre. V škole som bola na niekoľkých jazykových olympiádach - ale išla som tam s vedomím, že na to mám.
Dokázali by ste pomenovať skupiny ľudí, ktoré sa tam prihlásili?
Nazvem to tak, ako si to pamätám z prednášok. Ako kultúrne a subkultúrne skupiny. Hoci - každý si zachováva vlastnú mieru individuality. Jednou skupinou boli možno tí s nedostatkom sebavedomia. Až keď ich poslali ďalej, pochopili, že na to majú. A výraznou skupinou boli ľudia s nadmerným množstvom sebavedomia. Tak aj odišli - zo sebavedomia im neubrala ani kritika poroty.
Ako tam mohli prísť tí, ktorí žiadne sebavedomie nemali?
Asi fungujú faktory rodičov a priateľov, ktorí človeka k účasti doslova dokopú.
Po semifinálových kolách je jasné, že sa výber päťdesiatky vydaril. Väčšina súťažiacich okrem toho, že dobre spieva pôsobí napriek mladému veku vyzreto, ako osobnosti. Alebo ide o prácu výrobného tímu?
Výrobné tímy dokážu v šoubiznise veľa, ale niečo nie - nemôžu dať človeku charizmu, vyžarovanie. Neviem, či je už globálny vývoj ľudí inde, ako keď som mala šestnásť. Aj ja som bola prekvapená, ako dokázali mladí chlapci spievať s charizmou o desať rokov staršieho človeka.
Boli ste pripravená na množstvo emócií, s ktorými ste sa za pol roka stretli?
Keď sme si s Pycom pozerali kazety anglickej SuperStar, skoro sme plakali. Povedala som mu - zlatý môj, ako toto budeme moderovať, keď nás to takto dojíma! Ale keď moderujem, mám v sebe brzdu - nemôžem si dovoliť hystericky 'bučať'.
A reakcie neúspešných? Šokovali vás?
Povedala som si len - to vari nie je možné. Každý má právo reagovať, ako chce. Každý si myslí, že jeho reakcia je adekvátna. Pousmiala som sa nad reakciou chlapca, ktorý spieval pieseň Marína, Marína úplne najnudnejším štýlom, porota zhodnotila jeho výkon, vyšiel von, a povedal, že mu neumožnili postúpiť, lebo Habera sa bojí konkurencie. V takýchto momentoch som nevedela, či to je, alebo nie je vtipné.
S tými, čo postúpili, ste sa tešili?
Áno. Som tiež iba človek - niektorí mi boli sympatickejší, iní menej. Tí sympatickí sú všetci na 99 percent v päťdesiatke.
Práca pre Markízu, Fun rádio i SuperStar je spojená s komerciou, ale vy zároveň hovoríte svoj názor, aj keď je nepopulárny. Začína sa nová éra, alebo vás len tolerujú ako vítanú výnimku?
Neviem to zadefinovať. Snažím sa byť sama sebou.
Možno začína byť po celebritách typu rosničiek prirodzenosť vítaná. Príkladom by mohla byť aj Lucia Uličná z Dievčaťa za milión
Aj mne sa v tej súťaži najviac páčila.
Váš vtip a pohotovosť sa výrazne prejavili vo Fun rádiu. Ako ste sa tam dostali?
Konkurzom v roku 1999. Šlo o zatiaľ posledný veľký konkurz do Fun rádia. Prihlásilo sa asi 500 ľudí.
V čom spočíval?
Dôležité boli jazyky a vedomosti o hudbe. Písomný test bol o vedomostiach o rádiu, o všeobecnom prehľade, o politike a zemepise, kde som popísala zvláštne veci. Prekladali sme texty a priraďovali skladby k interpretom. Bola tam skúška hlasu aj sluchu - musela som prespievať to, čo predo mnou zaspievali. Musela som robiť aj reklamu na seba.
To bol konkurz na vysokú školu?
(smiech) "Bolo to pomerne náročné."
Koľkých prijali?
Mňa a Veru Wisterovú.
O relácii Sedem s r. o. ste povedali, že to bola vaša najnáročnejšia skúsenosť v médiách. Prečo?
Keď som tam prišla, mala som 22 rokov. Zavolal mi Stano Dančiak mladší, že ma videl moderovať udeľovanie cien za reklamu, či by som to neskúsila. Prehltla som a išla som. Začiatky boli veľmi náročné, musela som si získať rešpekt ľudí, ktorí vôbec nevedeli, že robím v nejakom rádiu. Mysleli si, že nemám žiadnu skúsenosť. Brali ma ako mladú blondínečku bez skúseností, ktorá má otca poslanca. Ešte k tomu poslanca ANO. Veľmi ťažko som to prekonávala. Až kým neprišiel prvý fór, ktorý sa mi naozaj vydaril. Snáď si aspoň jeden z tých ľudí vtedy povedal - možno nie je až taká hlúpa.
Hovoríte, že ťažko znášate kritiku. Je to povahou, mladosťou, alebo sa napriek skúsenostiam stále hľadáte?
Asi som sa zle vyjadrila - kritika je vlastne pozitívna vec. Konštruktívnu kritiku znesiem a dokonca si ju pýtam. Niekedy ťažko znášam negatívne reakcie.
Akého typu?
Typu - ty sa mi nepáčiš, lebo si trápna.
Veríte, že s odstupom rokov sa nad tým budete smiať a brať to s nadhľadom?
Už to na sebe vnímam, v tomto som urobila veľký pokrok. Keď si človek uvedomí veľkosť - alebo malosť - tejto krajiny, je oveľa uvoľnenejší. Všetko vyplýva iba z môjho sebavedomia. No hoci si mnohí myslia, že som veľmi sebavedomá, opak často býva pravdou. Preto ma akákoľvek negatívna reakcia dokáže vyviesť z rovnováhy.
Naozaj sa dá bez nedostatku sebavedomia fungovať od 14 v šoubiznise?
Niekedy na to možno stačí dostatok optimizmu, chuti. Moja silná stránka je istá ctižiadosť, pocit, že nesmiem ostať v sivom priemere. Túto vlastnosť som mala v 14 a ešte oveľa skôr. Možno to je to, čo si u mňa mnohí zamieňajú so sebavedomím.
Spoznávate už aj negatíva spojené s televíznou popularitou?
Zatiaľ mám veľa pozitívnych reakcií - a som rada. Nie kvôli mne, ale kvôli tomu, že sa zrejme mení myslenie ľudí.
V čom?
V tom, ako vnímajú napríklad humor. Z toho sa teším. Mladí sa už možno smejú na iných veciach ako naši rodičia. Bez urážky.
Dajte si pozor a nezapáčte sa všetkým.
S tým, že to nejde, som sa definitívne zmierila minulý týždeň. No najhoršie bude, keď budem všetkým ľahostajná. Keby som cítila, že ten moment prichádza, odišla by som sama. Som zvedavá, ako to zvládnem. Keď ma nikto nezavolá na rozhovor, keď už to nebude pre nikoho dôležité. Na niektorých kolegyniach sledujem, že to nezvládajú.
Neprekážajú vám na tých rozhovoroch otázky na súkromie, priateľa?
Nie. Keď človek ide do šoubiznisu, vie, že sa stáva verejným majetkom. Bežný človek sa o tieto veci zaujíma, nemôžem sa čudovať. Je mojou povinnosťou mať trpezlivosť odpovedať na takéto otázky.
A ako ide so šoubiznisom dokopy kulturológia, ktorú študujete?
Veľmi dobre. Veľa sa učíme aj o masovej kultúre. Je to v podstate aj o tom, čo robím. Minule bola veľkou témou prednášky reality šou. Nevedela som, ako a či vôbec sa mám zapájať. Zažívam to z oboch strán, z teoreticko-kritickej i aktívnej.
Ako vás berú spolužiaci?
Myslím, že dobre. Sú to inteligentní ľudia, ktorí majú svoje životy a robia kopu zaujímavých vecí. O ktorých sa však v novinách nepíše. Berú to s absolútnym nadhľadom. Prispievam k tomu azda aj tým, že nerobím okolo seba veľký vietor.
O čom píšete diplomovku?
Zatiaľ mám dve strany.
O čom by ste mali písať diplomovku?
Názov je náboženská výchova ako cesta ku kultúrnej tolerancii. O tom, že v školách by sa mali vyučovať všetky svetové náboženstvá, nielen naše. Keď človek ide na dovolenku do Egypta či do Turecka, nech trochu chápe aj pozadie. Keď môžeme vedieť, aké je v Turecku hlavné mesto či mena, mohli by sme vedieť aj to, ako jeho obyvatelia uvažujú.
Mohli by ste to potom dať otcovi, nech to presadí v parlamente.
Áno, uvidíme.
Nezarábate teraz náhodou viac ako on?
Teraz náhodou aj áno. Je však dôležité zdôrazniť slovo teraz.
Televízia Markíza možno nasadí proti SuperStar reality šou Mojsejovci. Čo by ste si o Slovensku pomysleli, keby boli Mojsejovci sledovanejší?
Ešte sme tú reality šou nevideli, nevidela som ani upútavku. Pre mňa sú Mojsejovci absolútnym dôkazom toho, že na tomto svete má každý právo žiť a existovať. Dvakrát som si pozrela reláciu, v ktorej vystupovali, a relaxačne ma to naozaj pobavilo. Niektorých ľudí to uráža, mňa to neurazilo. Prečo? Takí ľudia sú. Vozia sa na svojich Versace obláčikoch, možno nevedia kam, ale to je už ich problém. Hoci, reality šou, to je už trochu iná káva. Neviem, či mi prináleží ju hodnotiť - fungujem v inej reality šou. No keď budú Slováci napriek Mojsejovcom viac sledovať SuperStar, pomyslím si o nich, že sa tešia z nových šancí pre iných, z toho, že sa niekomu inému darí a že dokáže vlastnou prácou niečo dosiahnuť.
