V druhom ročníku základnej školy som nenávidel futbalistov. Boli populárni, všetky baby boli do nich, behali ukrutne rýchlo a chlpatý telocvikár, ktorý nás deptal a pri každom náznaku neposlušnosti natrhával ušné laloky, mal pre nich zvláštnu slabosť.
Futbalisti boli cool.
Mali mizerné výsledky v slovenčine aj vo vlastivede, nevedeli poriadne čítať, ale nikomu - a babám zvlášť - to neprekážalo. Maťo P., Peťo V. a ďalší mali navyše zlozvyk, ktorý vďaka nim budem pripisovať nadosmrti futbalistom - neustále si cez vkusné červené trenírky chytali prirodzenie. Odporné.
Ja som mal v zrkadielku samé jednotky. Vedel som krásne čítať. Na Hviezdoslavovom Kubíne som presvedčil porotu dojímavým prednesom básne, ktorej finále si pamätám dodnes.
"Vďaka ti, v bojoch ošľahaná, ty vojvodkyňa pracujúcich más! Ty naša jasná zora ranná, v ohni kalená rodná strana, víťazný prápor náš!" A napriek tomu do mňa nebola žiadna.
Tie sedemročné ženy vôbec nechápali ducha a silu poézie. Možno im prekážali moje vynikajúce výsledky. A možno moja obezita, ktorú som si ja vôbec neuvedomoval - uveril som milosrdnej matke, ktorá ma klamala ubezpečeniami, že mám iba ťažké kosti.
To bolo dávno.
Futbalistov síce naďalej považujem za špecifickú - trochu intelektuálne hendikepovanú - sociálnu skupinu, ktorej nemusím venovať ani myšlienku, ale obezity som sa na pár rokov zbavil a na nezáujem žien sa sťažovať nemôžem.
Nechápem preto, ako som sa mohol dať nahovoriť na pondelňajší futbal v bratislavskej štvrti Devínska... Mal som dokonca slávnostný pocit v zmysle, že robím niečo pre svoje zdravie. Hodinový masaker v telocvični ma presvedčil, že sa nič nezmenilo.
Futbal je skutočne pre dementných a samovrahov. Po desiatich minútach som preklínal každú cigaretu, ktorú som kedy vyfajčil, po pätnástich sa mi pred očami začali tvoriť farebné kruhy, ktoré sa zbiehali a rozbiehali, menili farby, blikali a šantili. Keby som mohol dýchať, možno by som si ich užil.
Utorok bol strašný. Mal som problém zaviazať si šnúrky na topánkach. Nastúpiť do električky. VYSTÚPIŤ z električky.
Dnes sa mi podarilo dostať sa do práce len s vypätím všetkých síl. Je večer. 18.50. Kolegovia pomaly odchádzajú a komentujú: "Ty si sa nejako zažral do tej roboty!" A - "Čo si sa tu rozhodol nocovať?"
Nezažral. Nerozhodol. Nemôžem sa zdvihnúť. Nemôžem opustiť stoličku. Asi tu naozaj budem musieť stráviť noc.
Autor: rolny.blog.sme.sk
