Jakub Železný bol prekvapený, že Slovensko ešte zaujíma, čo sa deje v ČR. V deň konania rozhovoru sme mu do Prahy priniesli čerstvé vydanie denníka SME, v ktorom bola veľká reportáž o vyhlasovaní Českého slávika aj o komplikovaných vzťahoch medzi Václavmi Klausom a Havlom. FOTO SME – DAŠA MATEJČÍKOVÁ
V knihe Vladimíra Železného Štvanice bolo napísané, že jeho syn Jakub prišiel na svet v roku 1972. „Tak som mu vtedy kúpil flašu vína ročník 1973, aby som mu pripomenul, kedy som sa narodil,“ hovorí Železný jr.
FOTO LN – ONDŘEJ NĚMEC
Muž, ktorý vstúpil na slovenský mediálny trh, český mediálny magnát Vladimír Železný má napriek všetkému viac šťastia v profesionálnom než v rodinnom živote.
Nedávno sa rozviedol s manželkou Martou Železnou, ktorú pozná od jej pätnástich rokov, jeho starší (tretíkrát ženatý) syn David Železný sedel dva roky vo väzení za znásilnenie a bol vyšetrovaný z ďalších dvoch podobných prípadov.
Jeho mladší syn Jakub Železný odišiel zase ako dvadsaťjedenročný z domu a otca päť rokov nevidel, dnes má dvadsaťosem rokov, prestížne miesto moderátora hlavných vysielacích časov Rádiožurnálu Českého rozhlasu a túži po vlastnej televíznej šou.
V interview pre denník SME hovorí o sebe, o otcovi i vzťahoch v ich zvláštnej rodine.
Otázkou začal on: „Mám hovoriť po slovensky alebo po česky?“
Môžete po česky. Ešte vám rozumiem.
„Viem aj po slovensky. Nedávno som moderoval párty pre veľkú medzinárodnú firmu pri Bratislave, v Čunove, a uvádzal som to v slovenčine. Hovorili, že to nie je zlé.“
Ako ste sa dostali k moderovaniu takého večierku?
„Robila ho jedna z agentúr, pre ktoré pracujem. Robila aj veľký večierok pri zavádzaní nového produktu na váš trh.“
Okrem moderovania na vlnách ČRo – Rádiožurnálu, moderujete aj firemné párty? Tak ako to robia všetci známi moderátori?
„Nie tak, ako to robia všetci. (Smiech.) Uisťujem vás, že to robím inak. Moderátorskú prácu robím desať rokov, chodím kvôli tomu na školenia, učím sa vystupovať, cvičím, robím pre to veľa vecí – človek sa to tak jedného dňa naučí, ak má aspoň trochu talentu. A neberiem všetko. Dávam si pozor, aby som to robil len pre veľmi renomované spoločnosti, naozaj veľké firmy.“
Ako ste sa dostali k práci v prestížnom, nekomerčnom rádiu?
„Na skúšky na vysokú školu som potreboval prax, v rozhlase vtedy bolo niekoľko elévskych miest, tak som požiadal o možnosť polročnej praxe. Vyhoveli mi – a za pár mesiacov budem začínať už desiaty rok svojej práce. Veľmi si tú prácu vážim a považujem ju za veľmi prestížnu záležitosť. Každý deň chodím okolo cedule na budove Českého rozhlasu, kde sú napísané desiatky mŕtvych, ktorí za ten barak položili život. Tá budova má históriu aj vďaka týmto ľuďom – ktorí sa tam postavili so zbraňou v ruke v roku 1945, alebo sa tam postavili bez zbrane v roku 1968. Históriu, ktorá je písaná krvou.“
Ste tam však stále iba externe. Vlastné rozhodnutie?
„Áno. Napriek prestíži to nie je až tak dobre honorovaná práca. Preto sloboda, že môžem robiť aj niečo iné, je dôležitá.“
Vaším snom je však mať vlastnú televíznu šou. Prečo ju nemá syn človeka, ktorý vládne mediálnemu kolosu, ako je Nova?
„Tú otázku myslíte vážne?“
Áno. (Smiech.)
„Ja som vnútorne veľmi poctivý. A aj keď som pre otcovu televíziu občas robil a niekedy ešte robím, veľmi ma to spájanie neteší – hoci nie je, našťastie, také markantné. Predstava, že by som tam mal mať svoju reláciu, je pre mňa absolútne neprijateľná. Uisťujem vás, že aj keby som bol najlepší – a som presvedčený, že by som bol minimálne lepší z ďalších adeptov – nikdy by som neprijal, aby sa na mňa niekto pozeral spôsobom – Dostal tú prácu, lebo je niečí syn.“
Nie je to skôr preto, že intelektuáli jej pôvodnú tvorbu zatracujú?
„To mi je skutočne jedno. Som tiež intelektuál, ktorý Novu niekedy zatracuje, jej vysielanie ma nezaujíma a tiež sa na ňu nepozerám. Televízne spravodajstvo ma príliš nezaujíma, zábava už vôbec nie a dobrý film si pozriem na ktorejkoľvek televízii. Ale to neznamená, že by som tým pohŕdal. Nie je to vec môjho srdca, ale je to dobre robený biznis.“
Keď ste začínali v žurnalistike, Nova neexistovala. Po jej vzniku sa však z televízie tretieho tisícročia, ako sa prezentovala pri získavaní licencie, stala síce dobre robená, ale predsa tvrdá komercia. Nemali ste v práci problémy? Český rozhlas je inštitúcia, ktorá sa akejkoľvek komercionalizácii vyhýba.
„Mal som problémy, veľké. Pretože si okamžite každý myslel, že žijem vo vákuu, v nejakom vzduchoprázdne a že keď je môj otec strašne úspešný a známy človek, tak že to musím mať v živote i práci veľmi jednoduché. A ja som to mal v práci pritom o to ťažšie.“
Chceli vás aj odstaviť?
„Vedúci nikdy, to ani náhodou. V Českom rozhlase to funguje veľmi korektne. Ale pre mnoho ľudí, ktorí mali s Novou problém, som bol ideálnym terčom. Navyše, keď Nova začínala, nebol som tam dlho. Dnes tam už mám takú pozíciu, že si ku mne nikto nič nedovolí. Kus práce som tam odviedol. Ale pochopil som, že keď budem chcieť robiť pre nejakú televíziu, budem to mať ešte ťažšie.“
Aj ste mali. Spolupráca s Českou televíziou vraj bola na spadnutie, nakoniec z toho nič nebolo.
„To je pre mňa najsmutnejšia kapitola profesionálneho života. Pracoval som chvíľu pre televíziu Prima, potom som chvíľu pracoval pre ČT, kde sme sa dohodli, že budem mať vlastnú talkshow, po ktorej som vždy túžil a vždy budem túžiť. Viem, že by som to dokázal robiť veľmi dobre. Hoci to znie namyslene, je to tak. Realizácia programu bola blízko, urobil sa pilotný diel – a zrazu sa to zmietlo zo stola. Dodnes mi to nik oficiálne nevysvetlil.“
V ktorom roku to bolo?
„V roku 1999.“
Nemohlo to ovplyvniť delenie Novy?
„Trochu sa to s tým možno prekrývalo. Ale dôvod bol vraj prozaickejší – že mladému Železnému predsa nemôžu dať v Českej televízii reláciu. Potom prišli tie veci s otcovým rozchodom s ČNTS.“
Od koho prišlo negatívne rozhodnutie?
„Z publicistiky, ako aj z najvyšších možných miest ČT.“
Je pravda, že keď ste predtým čosi robili pre Novu, dozvedel sa to váš otec po mesiacoch?
„Je.“
To sa dá?
„Myslíte si, že generálny riaditeľ so stovkami zamestnancov vie o všetkých?“
Žeby mu to nik z jemu blízkych ľudí nepovedal?
„Povedal, po nejakom čase, možno po štyroch mesiacoch. Ale ja som tam nikdy nerobil nejakú významnú prácu. Dodnes pre nich robím nejaké veci, ale sú také nevýznamné, že o mne naozaj nemusel nikto vedieť.“
S vaším otcom ste však v tom čase nekomunikovali, nestretávali ste sa. Nemohlo to byť preto?
„Mohlo.“
Čo sa vlastne stalo? Pred siedmimi rokmi ste sa rozhodli odísť od rodičov, mali ste dvadsaťjeden. Bolo to zvyčajné gesto mladého človeka, ktorý sa chce postaviť na vlastné nohy, alebo ste mali pocit, že sa v ich blízkosti nevymaníte z otcovho tieňa? Chceli ste začať robiť kariéru od nuly, alebo to bolo o vzťahoch v rodine?
„Má to dve roviny. Pracovnú – môj otec pracuje v rovnakom odbore ako ja. A ten odbor je jedným z dvoch alebo troch najsledovanejších v tejto krajine. A on je v tom odbore najsledovanejšou osobou číslo jeden. To je bez debaty. Chcel som si nájsť cestu – dokázať, že som v žurnalistike dobrý. Spojenie s osobou číslo jeden je nepríjemné pre človeka, ktorý je naozaj vnútorne poctivý a chce ukázať, že tú prácu robiť vie. Druhá rovina je osobná. Netreba to démonizovať, ale, ako sa hovorí – stáva sa to aj v lepších rodinách, že sa deti s rodičmi v nejakom období nepohodnú.“
Ale vôbec spolu nekomunikovať päť rokov? To je dosť dlho, nemyslíte?
„Povedzme, že tie vzťahy predtým naozaj neboli také, aké by byť mali. Tak som si jeden deň povedal, tak toto nie. Toto nie sú ľudia, s ktorými chcem momentálne niečo prežívať. Dnes je to inak, ale vzťahy predtým boli skutočne také zlé a veci, čo sa stali, ma natoľko zraňovali a boleli, že som chcel ísť preč. Ale boli to naozaj bežné veci, ktoré sa dejú takmer vo všetkých rodinách. Obyčajné hádky medzi synom a rodičmi. Dodnes som však presvedčený, že hoci som sa cez to obdobie preniesol a momentálne vzťahy sú celkom dobré, moje vtedajšie rozhodnutie odlúčiť sa od nich bolo správne a jediné dobré. Niektoré veci som si od nich určite nezaslúžil.“
Nebolo to tým, že bol váš starší brat v rodine preferovaný?
„Môj brat asi urobil v živote veľa, veľa chybných krokov. On sám to určite spracováva rovnako. Rodičia logicky venovali viac pozornosti tým jeho chybným krokom a trebárs tomu, aby som ich ja neurobil. A možno mi v niektorých životných okamihoch prekážalo aj to, že si myslia, že by som také chybné kroky dokázal urobiť aj ja.“
Za jeden z tých chybných krokov považujete napríklad znásilnenia, ktorých sa mal dopustiť, bol za ne stíhaný a dva roky odsedel vo väzení?
„Nemôžem komentovať veci, o ktorých nie som informovaný. Takto priamo by som to nepovedal. Ale možno keby niekedy v živote urobil niečo inak, možno aj viackrát, tak by sa asi do problémov, v ktorých bol, nedostal.“
Keď ste sa rozhodli odísť od rodiny, ako ste boli zabezpečený?
„Vtedy som už pracoval v rozhlase, na vtedajšie pomery som nezarábal zle. Začínal som s nejakými dva a pol tisíckami mesačne, ale za dva roky som zarábal o dosť viac. Vedel som s tým vyžiť. Nepohyboval som sa na hranici životného minima, aj keď to zďaleka nebolo také ako dnes. Dovtedy som využíval auto, čo odložila maminka, ale do opráv som vrazil viac ako do nového vozidla.“
Čo ste si sám kúpili?
„Dnes mám vlastný byt aj auto.“
Ako ste sa dali potom s rodičmi po piatich rokoch dokopy?
„V roku 1999 nás dalo dohromady pár pre mňa dôveryhodných ľudí. Asi sme si povedali, že nie je dôvod ďalej spolu nekomunikovať a že sú životné situácie, keď je dobré vyjadriť podporu.“
Bolo to vtedy, keď sa Nova delila.
„Áno. V ten deň, keď začala vysielať Nova z Barrandova, cítil som po rokoch akýsi zvláštny strach o otca, tak som tam šiel. Nato, aby som sa tam len objavil, podal mu ruku a povedal, že mu držím palce. Bol veľmi prekvapený a myslím, že ho to potešilo.“
Čo si o celej kauze s rozdelením Novy, ktorá má v súčasnosti dramatické dohry na súdoch, myslíte?
„Mám veľmi málo informácií, netrúfam si to hodnotiť. Podrobnejšie som sa o tú kauzu nikdy príliš nezaujímal.“
Ale ste novinárom a minimálne tí sa o takýchto veciach zhovárajú. A hoci hovoríte, že priateľov medzi žurnalistami nemáte, predpokladám, že keď prídete do Českého rozhlasu do miestnosti Rádiožurnálu, tak nestíchne celá miestnosť.
(Smiech.)
Alebo aj také býva?
„Býva – niekedy.“ (Smiech.)
Ste inteligentný, racionálne mysliaci muž. Musíte na to mať názor.
„Vždy som to vnímal tak, že na jednej strane stojí môj otec. A nech som už s ním mal či budem mať akýkoľvek vzťah, je to každopádne môj otec. Krv nie je voda. V tejto chvíli je logické, ku ktorej strane asi budem cítiť väčšiu vnútornú blízkosť. No je aj pochopiteľné, že v mojom súkromí ma ten spor ovplyvnil – a v práci poškodil.“
Takže predpokladáte, že Vladimír Železný, váš otec, je v práve?
„Vždy sa budem pozerať na ten spor ako na spor môjho otca s niekým. Situácia, keď je váš otec v cele predbežného zadržania nie je príjemná, bola stresujúca aj pre mňa. Verím, že spravodlivosť je naozaj tá slepá dievčina, ktorá má zaviazané oči, v jednej ruke drží meč a v druhej váhy. A verím, že bude vážiť spravodlivo a sekne tým mečom na správnu stranu.“
Ešte raz – ktorá je to?
„Je logické, že sa to pýtate, a čitatelia si asi domyslia, ktorú za tú správnu považujem.“
Stalo sa vám, že ste museli z pozície moderátora zahlásiť nelichotivý materiál o svojom otcovi?
„V časoch alebo v dňoch, keď sa tieto veci stali, som nevysielal.“
Požiadali vás o to, alebo ste požiadali o nevysielanie vy sám?
„Požiadal som sám, po čom mi povedali, že mi sami nevedeli naznačiť, že by to bolo lepšie. Lepšie pre mňa. Jedným dychom dodali, že nepochybovali o tom, že by som to absolútne profesionálne zvládol. Posledný mesiac som na moju vlastnú žiadosť nevysielal vôbec.“
Zhovárali ste sa s otcom o jeho pobyte v cele predbežného zadržania?
„Odvtedy sme sa nevideli. Nevídame sa tak často. Keď som hovoril, že sa naše vzťahy upravili, tak si treba uvedomiť, že sa upravili z bodu absolútneho mrazu do bodu prijateľného počasia. Odvtedy sme sa zhovárali len raz, a to nebol príliš príjemný rozhovor.“
Na Slovensku jeho zadržanie každý pozorne sledoval. Krátko predtým sa totiž definitívne rozhodol angažovať v projekte zmeny charakteru Globalu, ktorý chce byť časom konkurenciou Markíze ako médiu, ktoré má silný vplyv. Vy chcete mať vlastnú televíznu talkshow. Neuvažujete o tom mať ju na Slovensku? Alebo ju naučiť slovenských moderátorov robiť?
(Smiech.) „A viete, že som už o tom uvažoval? Či by pre mňa nebolo úplne najlepšie, keby som odišiel do inej krajiny. Ale nemyslím si, že by som mal byť ja tým človekom, ktorý by mal slovenských novinárov učiť, ako robiť relácie.“
Takže nebudete o Slovensku uvažovať?
„Asi nemám tú ambíciu. Asi nie.“
Kvôli našej politickej situácii?
„Ja mám rád, keď sa niečo deje. V rádiu ma vždy bavilo najviac vysielanie, keď boli voľby, sarajevská kríza. Viete, aký je to termín?“
Odvolávanie predsedu vlády Klausa v čase, keď bol v Sarajeve.
„Pýtam sa preto, že keby ste mi povedali nejaký slovenský termín, možno by som tápal. Takže Slovensko je v tomto ohľade zaujímavá krajina, lebo sa tam stále niečo deje. I keď – bez toho, že by som ho chcel kárať – sa tam v minulosti skutočne diali veci, nad ktorými mi zostával rozum stáť. To je pravda.“
Viete o tom, že váš otec hovorí, že si pomerne pokojne porozumie s Vladimírom Mečiarom?
„Naozaj nechcem hodnotiť osobu pána Mečiara, ale keď to zámerne preženiem a nadnesiem, Rakúsko bolo tiež na vyhadzov z EÚ s Heiderovou stranou vo vláde – a nakoniec to dopadlo tak, ako to dopadlo. Výrazom demokracie krajiny je, keď na tých osobách záleží čo najmenej. Stačí vám to ako odpoveď?“
Áno, hoci ste neodpovedali v rámci mojich predstáv.
„Viete, rozdelenie ČSFR som nevítal a patril som asi medzi tých tridsiatich ľudí v ČR, ktorým to veľmi prekážalo. Rád hovorím – aha, to sme boli my, ktorým to prekážalo a ktorí sme sa všetci poznali po menách. A pamätám si, keď u nás vyhrala voľby ODS a na Slovensku HZDS, kamarát mi povedal: Bojím sa, že Klaus s Mečiarom sa nedohodnú. Odpovedal som: Ja sa bojím, že tí dvaja sa dohodnú. Stalo sa.“
Váš otec kritizuje aj Václava Havla. Hovorí, že ho majú v Amerike radi, lebo vie pekne hovoriť, čo majú radi – banality. Havel neudelil vášmu staršiemu bratovi milosť, keď ho o to Vladimír Železný požiadal. Nemôžu byť jeho vyjadrenia aj dôsledkom tohto prezidentovho kroku, alebo sa Havel skutočne zmenil?
„Dávate mi ťažké otázky. Nevidím do hlavy môjho otca. Tieto veci sa diali v čase, keď som s ním nebol v žiadnom kontakte. K osobe prezidenta republiky – zrejme tam je osobný spor a zrejme sa prejavuje vo vyjadreniach obidvoch. Ale ako novinára sa ma spýtajte na osobu Václava Havla deň potom, keď pán prezident prestane byť pánom prezidentom. Stačí vám to ako odpoveď? Aj toto o niečom vypovedá, nie?“
Nerobili ste hradného spravodajcu?
„Robil. Dnes už ho robiť nemôžem. Mal som dva razy robiť interview s pánom prezidentom. Raz ho na poslednú chvíľu zrušili a raz som sa dozvedel, že z Hradu žiadali, či by to nemohol robiť niekto iný. Odvtedy radšej hradného spravodajcu nerobím.“
Ste taká zvláštna rodina…
(Smiech.) „To bezpochyby.“
…ako to funguje, keď sa všetci stretnete na rodinných oslavách, možno cez sviatky?
„Rôzne. Sme ľudia, ktorí nemajú možnosť často sa vidieť. Niekedy je to príjemné, niekedy menej. Tá situácia u nás je skutočne taká zvláštna, ale funguje to vlastne v podstate tak ako v iných rodinách.“
Kedy ste sa stretli naposledy viacerí?
(Dlho premýšľa.) „Ani neviem, nejaké narodeniny.“
O rozvode vašich rodičov sa hovorilo aj to, že bol fingovaný. Že to bolo kvôli kauze TV Nova s CME, čo sa síce dnes ukazuje ako nepravdepodobné, ale predsa…
„Vtedy som s rodičmi nebol. Ale dvadsať rokov som s nimi žil v jednom byte a môžem zodpovedne prehlásiť, že ten rozvod nebol fingovaný. Mám pocit, že dnes spolu celkom slušne a korektne vychádzajú. Že to ich vzťahu aj pomohlo.“
Vtedy ste nekomunikovali ani s mamou?
„Určite by som si pred dvoma rokmi nedokázal predstaviť, že by mi zatelefonovala, aby som prišiel, že má v byte domovú prehliadku a osemnásť policajtov.“
Zavolala vám. Ako to prebiehalo?
„Hrozne. Pre ňu zvlášť. Som rád, že som tam s ňou mohol byť. To je vec, ktorá sa jej predsa netýka, ona si už vytrpela veľa, nielen v tejto rovine. Ale aj rozlúčenie s človekom, s ktorým ste od pätnástich rokov… Navyše, ten prístup zo strany úradov, to sa jej nutne dotklo. Bol to veľký zásah do jej života.“
Ako to vyzeralo?
„Prezerali všetko, jeden papier za druhým, najosobnejšiu dokumentáciu a najosobnejšie, najintímnejšie veci v najintímnejších šuflíkoch.“
Aký máte názor na súdnictvo v Čechách?
„Na túto otázku je pre mňa ťažké odpovedať – aj z iných osobných dôvodov. Moja dlhoročná priateľka je dcérou bývalej vysokopostavenej dámy v tomto rezorte…“
Exministerky spravodlivosti Vlasty Parkanovej.
„Nebolo to príjemné. Keď môj otec žiadal o milosť pre brata, začal som chodiť s dcérou pani Parkanovej, vtedajšej ministerky spravodlivosti. Časť ľudí si myslela, že to robím v prospech svojho brata, druhá – vrátane mojich rodičov – si myslela opak. Nebolo to tak. Láska sa nepozerá napravo-naľavo a v tej chvíli si vybrala nás.“
To sú paradoxy.
„Strašné.“
O vašom otcovi sa naznačuje zo strany konkurenčných médií TV Global, že na Slovensko chce odísť aj v dôsledku vyšetrovania v ČR. Čo si o tom myslíte?
„V každom prípade si nemyslím, že by to v Čechách chcel vzdať. A viem, že má k Slovensku historicky také špecifické a dobré vzťahy, že kto vie – v budúcnosti. Ale ja si to nemyslím.“
Keď nemohol pracovať za komunistov v Čechách a robil u nás Okná vesmíru dokorán a ďalšie relácie pre Slovenskú televíziu, chodili ste na Slovensko s ním?
„Nie. Ale tie roky vnímam ako veľmi významnú kapitolu života našej rodiny, ako strašne dôležitú vec a veľkú pomoc. Že mohol u vás robiť svoju prácu. Je to niečo, čo ani ja Slovensku v tom najlepšom slova zmysle nikdy nezabudnem. Som presvedčený, že on má podobný názor.“
Čo by bolo, keby vtedy do strany vstúpil a spoluprácu so Štátnou bezpečnosťou podpísal?
„Nepochybujem o tom, že by sa stal riaditeľom televízie už niekedy v roku 1978. Ale on to neurobil, pretože to bolo pre neho absolútne neprijateľné. Zvolil si oveľa ťažšiu a tŕnitejšiu cestu – tak, ako veľa vašich ľudí, ktorých si za to budem vždy vážiť.“
Aj vy ste mali za komunistov, začiatkom roka 1989, na krku žalobu. Ako pätnásťročný. Za podvracanie republiky?
„Áno. 19. 1. 1989 som bol jedným z tých štyristo ľudí, ktorí boli zadržaní na demonštrácii na Václavskom námestí, a jedným z asi tridsiatich, ktorých komunistický režim potom obvinil. Mohol som ísť do väzenia.“
Rodičia boli na vás za tú účasť na demonštrácii hrdí, nie?
„Áno, myslím, že boli.“
Váš otec o tom, že dnes poskytujete rozhovor SME, nevie. Čo vám povie, keď si ho prečíta?
(Ticho.) „Asi zatelefonuje svojej sekretárke, ona mne…“ (Smiech.) „Nie. Asi mi zatelefonuje a zase mi vynadá. Ale za dvadsaťosem rokov svojho života som si už zvykol.“
A čo tá vlastná talkshow? Myslíte, že niekedy bude?
„Je to pre mňa sen, o ktorý budem vždy usilovať. Ale úprimne – šťastie v tom nehľadám.“
