Peter Brňák si profesne aj ľudsky rozumie s Jánom Cuperom – jedného volajú právnik v HZDS, druhého právny expert. Prečo asi? FOTO – TASR
Brňák s manželkou. FOTO – ARCHÍV
So synom, v civile. FOTO – ARCHÍV
Jeden z Murphyho zákonov hovorí, že ak sa niekto objaví v politike, treba počítať s tým, že tam bude minimálne dvadsať rokov. Poslanec za HZDS Peter Brňák teda začal druhú polovicu svojej politickej kariéry – členom slovenského parlamentu je už jedenásť rokov.
Prvýkrát sa tam dostal v roku 1990, ako kooptovaný poslanec za DS, v roku 1992 tam vošiel ako člen Slovensko-demokratického hnutia v tichej koalícii s SNS a v roku 1994 tam už bol za HZDS.
„Členom troch politických strán som bol aj prakticky – od roku 1983 v Strane slovenskej obrody, v roku 1992 som založil Slovenské národnodemokratické hnutie a od roku 1994 som v HZDS.“
Za celú politickú kariéru dostal tri, maximálne štyri výhražné anonymy: „Aj telefonické, keď som predkladal zákon o protiprávnosti komunistického režimu. Na ulici si však ľudia predo mnou neodpľúvajú.“
Právnik a politik Brňák na seba upozornil vážnejšie v roku 1993. Vtedajší premiér a zároveň zastupujúci prezident Vladimír Mečiar sa rozhodol, že vymenuje sudcov Ústavného súdu SR a zároveň aj jeho predsedu.
„Upozornil som ho v parlamente, že ako zastupujúci prezident nemá na vymenovanie šéfa Ústavného súdu právo. Na Bratislavskom hrade už bola nachystaná recepcia, Milan Čič si však musel po uznesení, iniciovanom Robertom Ficom, na predsedníctvo počkať.“
Druhý raz sa Brňákovo meno skloňovalo pri kauze Gaulieder. Ako člen HZDS (a právnik) tentoraz obhajoval nezákonný postup – vylúčenie exposlanca hnutia z parlamentu.
„Viem, že pravda má sedem tvárí. Ak by som to mal znova posúdiť, poviem, že to nebol právne čistý krok, ale politicky alebo morálne bol správny. Dodnes nepovažujem za vyjasnený fakt o liste, ktorým sa Gaulieder vzdal mandátu. Ale priznávam, že na nás nebol vyvíjaný vnútorný politický tlak, rozhodoval som sa sám. A dlho.“
Dnes sa obhajuje aj tým, že v politike môžu byť povýšené princípy a morálka nad právo: „Pretože parlament nie je ústavný ani iný súd.“
Ako bývalý sudca a právnik súhlasí aj s odtajnením spisu o zavlečení Michala Kováča do cudziny a iných káuz, spájaných s menom Ivana Lexu.
Je podľa neho člen HZDS nevinný vo všetkých bodoch obvinení?
„To je špekulatívna otázka. Vinníkov za tieto kauzy, ak sa stali, by, samozrejme, mal potrestať súd. Osobne som za to, aby sa veci vyšetrili, a ten, kto je za to zodpovedný, by mal byť potrestaný.“
A či verí, že sa verejnosť dozvie o práci SIS a iných kauzách spájaných s bývalou vládou – aj pre už udelené amnestie – niekedy pravdu?
„História učí, že asi ťažko. Mnohokrát som povedal, že by možno stálo za to viesť na pôde parlamentu diskusiu o amnestiách vo všeobecnosti. V univerzálnom spôsobe si viem predstaviť diskusiu o už udelených amnestiách – a hádam by sa mali udeľovať na základe iných kritérií. Meniť však udelené amnestie na základe nejakých revolučných zmien nepovažujem za správne.“
A čo hovorí na privatizačné kauzy, spájané aj s treťou vládou Vladimíra Mečiara?
„Otázka privatizácie bola v mnohom nemorálna a možno aj protiprávna, aj keď sa to ťažko dokazuje. Siahnuť si do zlatej riečky je nutkavé a nejde vôbec o politickú stranu, z ktorej človek pochádza. Videl som v politike ľudí, ktorí rozprávali o čistote, morálke, znižovaní platov poslancov, ale potom som ich videl, ako sa z pozície tribúna stali subjektom, ktorý, keď mal šancu si na niečo siahnuť, neváhal. Je to o ľudskom charaktere.“
Brňák nikdy nič neprivatizoval?
„Nie, nič. Možno je to aj tým, že som v takých veciach neprakticky rozmýšľajúcim človekom.“
Zákon neporušil, na záchode si však pofajčil
Narodil sa na Orave, v Námestove, roku 1959.
„Matka aj otec pracovali ako úradníci. Pôvodne som chcel študovať archeológiu, ale v mojom maturitnom roku sa ten odbor neotváral, ako alternatívu som si zvolil právo.“
Po škole sa chcel vrátiť na niektorý z oravských súdov, v Bratislave zostal, lebo tam nebolo voľné miesto.
„Mojím spolužiakom na gymnáziu bol Jozef Tarčák, terajší úspešný kandidát na šéfa VÚC Žilinského kraja za HZDS, v tom istom ročníku sme študovali aj na vysokej škole.“ Rovnako ako ďalší právny expert z HZDS Dušan Macuška: „Dnes s ním nemám už žiaden kontakt.“
Aby mal viac peňazí, pracoval aj počas štúdia: „V noci na pošte, na stavbách, upratoval som v dnes už neexistujúcich bratislavských kúpeľoch Centrál, robil som komparzistu v divadle.“
Na vojnu nastúpil do Chebu a pre reumu sa mu príliš „nepáčila“.
„Jeden z poručíkov mi oznámil, že mi ju vyženie z tela, tak som sa dal preventívne zapísať na lekársku prehliadku, odkiaľ ma poslali domov. Bol som tam teda asi dva a pol mesiaca.“
Ženil sa pomerne neskoro.
„Bol som už zavedený starý mládenec, mal som tridsaťštyri rokov. Nakoniec som však ani ja neunikol.“
Spoznali sa v Klube slovenských spisovateľov, na posedení s priateľmi, majú syna, štyriapolročného Jakuba.
„Manželka Miriam je odo mňa o šesť rokov mladšia, je novinárka, momentálne na materskej dovolenke.“
Vlastnia päťizbový panelákový byt, Škodu Fabia na lízing a v hotovosti „úspory, ktorých výška sa končí koncom každého mesiaca“.
Je pravdepodobné, že ani v budúcnosti sa výška Brňákovho finančného konta a „pracovný stav“ nezmenia – je považovaný za jedného z mála poslancov HZDS, s ktorými ich šéf Vladimír Mečiar počíta aj v budúcom volebnom období.
Je to preto, že s ním vo všetkom súhlasí?
„Mnohé konkrétne veci by som z mojej pozície riešil inak, ale v globále si myslím, že Slovensko nemá lepšieho politika. Trochu sa mu približuje Ján Čarnogurský, ktorý je do istej miery nadčasový.“
Čarnogurský, Cuper, Mikloško
Schopných politikov vidí na Slovensku len toľko, koľko je šafranu.
„Odborne si vážim Gašparoviča alebo Húsku, za dobrého priateľa považujem Jána Cupera.“
Na mítingoch vraj robí občas Cuperovi „len šoféra“: „Ľudia si ma ani nevšimnú, on je na takých výjazdoch hviezdou.“ (Smiech.)
Sympatický mu je aj Mikloško: „Aj keď sa často doťahujeme.“
Súčasnej vláde priznáva reálny úspech v zahraničnej politike: „Bolo by dobré nájsť priesečník medzi autoritatívnou formou vlády, v dobrom, vo vnútri, a politikou, akú robí táto vláda navonok.“
ROMAN KRPELAN
