Keď som v Bratislave utekala cez cestu, naháňajúc sa so známymi, oslovil ma jeden starší pán a povedal, že ešte nikdy nevidel energickú ženu, ako som ja. (A že ma treba skrotiť - no to teraz nie je podstatné, ako aj mne neznámy dôvod, prečo ma vždy oslovujú starší páni.)
Večer, keď som bezvládne ležala na posteli, konzumujúc všetko konzumovateľné vo svojom okolí, pomyslela som si: Teraz by si ma mal vidieť, či by som sa ti ešte vždy zdala plnou života. Takáto, s opuchnutými očami, rozmazanou špirálou, s existenciálnymi problémami, v klasických nohavičkách, vyťahanom domácom tričku, v hrubých ponožkách a s ťažobou zo všetkých nevyriešených (neriešených a neriešiteľných) medziľudských vzťahov.
Čo si teraz počnem? pýtala som sa sama seba. POĎME SA ĽUTOVAŤ.
Poľutovala som sa, aké som ja chúďa, nikto ma nemá rád, teraz som pribrala, nemám čistú pleť, zato mám zničené vlasy a kruhy pod očami. Veď to poznáte. Pustila som si srdcervúcu hudbu s heslom AŽ NA DNO (akože smútiť).
Vliezla som do vane - čo bol pokus o hygienu, okolo polnoci som si dvaktrát upratala skriňu - čo bol pokus o znovunájdenie vnútornej rovnováhy, nalakovala som si nechty lakom - ktorý sa mi k ničomu nehodí (preto ho mám rada). A spokojne som zaspala.
Sebaľútosť si niektorí pletú s depresiami. Myslia si, že ak esemeskami s informáciou o tom, ako depkujú, s textom o ich nešťastí, zasypú svojich kamarátov, budú IN.
Všetkým, ktorým sa toto javí ako moderné, radím vyhľadať odbornú pomoc. Čo je dnes tiež moderné.
Jeden francúzky spisovateľ, klasik, veľký poet, atď., napísal báseň Spleen a ideál. Naše depkovanie je čosi podobné - len bez ideálu. Každý je sám a každý má nejaké trápenia. Načo zbytočne dramatizovať? Lebo je to v kurze?
Blog je osobný denník umiestnený na internete, v ktorom autor píše o svojich zážitkoch a pocitoch.
Autor: dundova.blog.sme.sk
