Nadežda Pokorná chcela celý život žiť na Slovensku. FOTO SME - MIRKA CIBULKOVÁ |
Nadežda Pokorná (68) sa vždy cítila Slovenkou, hoci sa narodila v Kirgizsku. Do rodiska svojich rodičov sa mohla vrátiť až po štyridsiatke a Bratislavy sa dodnes nevie nabažiť. "Veziem sa električkou a vychutnávam si mesto," usmieva sa.
Jej rodičia odišli do Kirgizska v 30. rokoch v rámci internacionálnej pomoci národom Sovietskeho zväzu - Interhelpo. "Aby vôbec mohli odísť, museli zaplatiť poplatok 20-tisíc korún. Otec teda predal drevársku dielňu, dom a pôdu, ktorú dostal ako vojnový veterán."
So stovkami ďalších cestovali mesiac. Vo vlaku viezli aj stroje, prasatá, dobytok, dokonca stromy. Skončili na holej pláni, z ktorej sa o niekoľko rokov stalo mesto Biškek.
"Keď sa rodičia po piatich rokoch mali vrátiť domov, narodila som sa ja. Rozhodli sa teda, že s odchodom počkajú. Ale potom vypukla druhá svetová vojna."
Ľudia z Interhelpa si vytvorili mesto v meste. Spolu tam žili tisíce ľudí z celej východnej Európy. Bol medzi nimi aj Alexander Dubček, ktorý Nadeždiných rodičov dobre poznal. Všetci sa cítili ako Slováci. Aj tí, čo sa narodili v Kirgizsku.
Po kirgizsky sa Nadežda zhovárala len s rovesníčkou zo susedstva a v prvej triede sa začala učiť po rusky. Vyštudovala históriu, 43 rokov učila. Vydala sa, narodili sa jej dvaja synovia. Slovensko prvýkrát videla až v roku 1976, po smrti rodičov a manžela.
"Prišla som ako turistka. Všetko bolo podobné ako v Kirgizsku, akurát že na Slovensku bol navyše aj Tuzex." Zaumienila si, že sa vráti natrvalo. Netušila, že kým sa jej to podarí, ubehne 17 rokov. Žiadosť o trvalý pobyt jej totiž vždy zamietli. Povolenie dostala až po rozpade Česko-Slovenska.
Pred odchodom z Kirgizska predala dom a peniaze musela uložiť do banky v Moskve. "Na Slovensko som si mohla priviezť iba 47 dolárov, nejaké šatstvo a knihy."
Prišla v roku 1993. V Bratislave krátko bývala u príbuznej. Potom zostala bez domova a bez príjmu. "V Kirgizsku som už bola v dôchodku, na Slovensku to však neplatilo. Žila som zo 400 korún mesačne." V garsónke v domove dôchodcov - neskôr ju vymenila za malý byt.
"Vnuk aj synovia majú status zahraničných Slovákov. Trvám na tom, máme tu korene." Jej vnuk, študent Ekonomickej univerzity, býva s ňou v Bratislave. (nim)