Brusel 12. marca (TASR) - Presne pred dvoma rokmi, 12. marca 1999 sa novými členmi Severoatlantickej aliancie stali prvé tri krajiny niekdajšieho sovietskeho bloku - Česko, Maďarsko a Poľsko. Slovensko sa vtedy z politických dôvodov medzi vyvolených nedostalo a dnes spolu s ďalšími ôsmimi uchádzačmi o členstvo v NATO verí, že pozvanie do aliancie prinesie budúcoročný summit v Prahe.
V bruselskej centrále NATO i v 19 členských krajinách sa medzitým rozbieha diskusia o budúcom rozširovaní. Podľa niektorých analytikov aliancia v súčasnosti nových členov nepotrebuje - pozitívne zmeny v Juhoslávii čiastočne vyriešili problém Balkánu a prečo zbytočne dráždiť Rusko, ktoré sa s rozšírením NATO stále nevie zmieriť? Napätie na macedónskych hraniciach však dokazuje, že mier a stabilita v Európe ani zďaleka nie sú zaručené.
Na summite vo Washingtone v roku 1999 sa NATO zaviazala, že ďalšie rozširovanie prehodnotí na vrcholnej schôdzke v roku 2002. Tá sa uskutoční na budúci rok v októbri a podľa amerického vojenského experta Jeffreyho Simona prichádzajú do úvahy štyri scenáre, ktoré pražský summit prinesie.
Prvou možnosťou je, že aliancia nepozve ani jedného z kandidátov, avšak potvrdí politiku otvorených dverí, ktorú predpokladá článok 10 zmluvy o NATO. V takomto prípade bude stáť NATO pred náročnou úlohou, ako si u kandidátskych krajín udržať svoju dôveryhodnosť a presvedčiť ich, aby naďalej ostali zapojení do Akčného plánu členstva a tým prispievali k jeho stabilizačnej úlohe.
Hoci takéto rozhodnutie by nepochybne uľahčilo ďalšie vzťahy s Ruskom a Ukrajinou a nevyžadovalo by odôvodňovanie prípadného pozvania jednej či dvoch kandidátskych krajín, uchádzači o členstvo očakávajú viac. Niektorí z nich by to určite považovali za "odstrčenie" a alianciu by obviňovali z prehlbovania rozdelenej Európy. Celkovo možno povedať, že táto možnosť je pre alianciu mimoriadne ťažko realizovateľná a ospravedlniteľná, najmä pod tlakom kandidátskych krajín a vo svetle budovania slobodnej a zjednotenej Európy, tvrdí analytik washingtonského Inštitútu pre národné strategické štúdie.
Druhým, omnoho pravdepodobnejším variantom, je pozvanie jedného alebo viacerých kandidátov na rokovania o vstupe. Takéto rozhodnutie by zachovalo hybnú silu rozširovania a v praxi, nielen teoreticky, by potvrdilo politiku otvorených dverí.
Vznikol by však problém, ako vysvetliť rozhodnutie nepozvaným kandidátom. NATO by muselo presvedčiť neúspešných uchádzačov o členstvo, že pozvané krajiny dosiahli na rozdiel od nich taký stupeň reforiem, ktorý umožnil pozvanie. Ak by sa to nepodarilo dostatočne dôveryhodne, bolo by zrejme ťažké získať pre takéto pozvánky podporu amerického Senátu, uvažuje analytik Jeffrey Simon. Okrem toho by nepozvaní kandidáti mohli prísť k záveru, že napriek úsiliu pozvanie do NATO nikdy nedostanú a odstúpiť od ďalšej spolupráce. Aliancia musí využiť existujúci Akčný plán členstva a jeho technické parametre na odôvodnenie pozvánok, aj keď rozhodnutie bude viac politické, myslí si Simon.
Treťou možnosťou pre pražský summit NATO je pozvanie všetkých deviatich kandidátov s tým, že k skutočnému členstvu dôjde až po splnení všetkých podmienok uvedených v piatich kapitolách Akčného plánu členstva. V prípade tzv. big-bangu by deväť kandidátov mohlo prestať politikárčiť a viac ako na presviedčanie NATO o potrebe rozšírenia sa sústrediť na skutočnú prípravu. Vlády kandidátskych krajín by získali "politickú zbraň", pomocou ktorej by získavali podporu verejnosti pre realizáciu reforiem.
Otázne je, či by pozvanie všetkých s odkladom členstva skutočne odstránilo politický tlak na NATO. Mnohé z kandidátskych krajín sú totiž prakticky dezignovanými členmi Európskej únie, avšak preukazujú stále viac netrpezlivosti a nespokojnosti s tým, že stále nepoznajú dátum svojho vstupu do EÚ, tvrdí americký expert.
Navyše, prípadné výhody pozvania všetkých by vykompenzovali možné obrovské politické a geostrategické náklady. Európska verejnosť by mohla pozvanie deviatich krajín vnímať ako definitívne nakreslenie nových deliacich čiar v Európe a znovurozdelenie kontinentu. Ukrajina, ktorá stále balansuje medzi Západom a Východom, by sa po pozvaní všetkých kandidátov mohla prikloniť k strategickému partnerstvu s Moskvou a bolo by zrejme takmer nemožné zachovať dobrú spoluprácu s Ruskom, analyzuje Simon.
Posledným variantom je oznámenie, že aliancia pozve jedného alebo viacerých kandidátov na svojom budúcom summite v roku 2005 alebo 2006. Potvrdilo by to dôveryhodnosť NATO a oddanosť rozšíreniu, ako aj jeho stratégiu budovania nerozdelenej Európy. Technicky by tento scenár poskytol ďalšie tri-štyri roky na "dozretie" niektorých kandidátov. Z geostrategického pohľadu by sa podarilo získať dodatočný čas, počas ktorého by sa mohol vykryštalizovať postoj Ruska i Ukrajiny.
Proces Akčného plánu členstva by počas "ušetrených" rokov mohol "vypestovať" jedného či viacerých silných kandidátov, u ktorých by výsledky reforiem boli natoľko viditeľné, že by presvedčili aj ostatných uchádzačov, aby v procese prípravy pokračovali. Rozšírenie NATO by vďaka tomu vyústilo do prijatia silných krajín a do ďalšieho posilnenia ostatných partnerov, uzatvára Jeffrey Simon, ktorý sa prikláňa práve k poslednej možnosti, ako by sa mal skončiť budúcoročný summit NATO v Prahe.
(spravodajca TASR Robert Sermek) pel
