Washington/Berlín 6. decembra (TASR) - Od januára 2004 putujú po Marse malými krokmi marsochody Opportunity a Spirit. V najnovšom čísle časopisu Science vyšlo 11 článkov od 122 vedcov, ktoré hodnotia údaje zaslané v prvých troch mesiacoch vozidlom Opportunity. Tie by sa dali zhrnúť takto: Voda na Marse kedysi určite bola, ale či tam existoval aj život, sa stále nedá jednoznačne povedať.
Obidva marsochody prešli na planine Meridiani vyše 5,7 kilometra, čo je asi päťnásobok pôvodného plánu. Svoju životnosť prekročili už viac ako trojnásobne - a stále môžu pokračovať vo výskume.
Indície o tom, že minulosť Marsu bola "mokrá", priniesol Alfaröntgenový spektrometer (APXS) roveru Opportunity, ktorý skúma chemické zloženie prachu a skál na Marse. Nachádza sa na pohyblivom ramene a tak sa dá umiestniť na vopred vybraté miesto. Podľa nemeckých vedcov z Ústavu Maxa Plancka pre chémiu prístroj zistil prítomnosť veľkého množstva sírnatých usadenín, sčasti vysoký obsah brómu v sedimentačných horninách a našiel guľôčky obsahujúce minerál hematit. Hematit vzniká iba v oxidujúcom a vodnatom prostredí.
Prudké pieskové búrky na Marse pravidelne prepravujú a premiešavajú prach z rôznych končín planéty. Prachom tam je pokryté prakticky všetko. Prvá analýza prachu spektrometrom APXS po pristátí v 20-metrovom kráteri Eagle preto priniesla podobné výsledky chemického zloženia ako v prípade Spiritu, ktorý skúma kráter Gusev na opačnej strane rovníka. Nápadné boli iba zvýšené množstvá železa (20 hmotnostných percent), mangánu a niklu.
Obohatenie železom vysvetlila druhá analýza marťanského prachu. Ukázala, že prach obsahuje minerál hematit, čo potvrdili aj merania Mössbauerovým spektrometrom (MIMOS II). Tento prístroj dokáže objaviť minerály s obsahom železa. Planina Meridiani je ďalej pokrytá guľôčkovými zrnkami, ktoré dostali prezývku "Blueberries" (čučoriedky). Tieto zrniečka tvorí v drvivej miere hematit, v ktorom sa železo vyskytuje vo svojej najvyššom, trojmocnom oxidačnom stupni.
Ešte presvedčivejší dôkaz, že v tejto oblasti bola kedysi voda, poskytol výskum svetlých skalných útvarov v kráteri Eagle, ktoré z jeho dna vyčnievajú do výšky 30-50 centimetrov. APXS zistil štvornásobne vyšší obsah síry v porovnaní s prachom. Po obrúsení skál do hĺbky päť milimetrov spektrometer nameral najvyššiu známu koncentráciu síry na Marse - 9,9 hmotnostného percenta.
Mössbauerov spektrometer potom objavil minerál jarozit, hydratizovaný síran železnato-draselný. Jeho množstvo však nestačí na vysvetlenie vysokého obsahu síry v skalách. Hlavným zdrojom síry musí byť síran horečnatý, ktorý sa na Zemi vyskytuje v soľných ložiskách.
Prekvapujúci bol aj nález brómu na niektorých miestach v koncentráciách 110-440 mikrogramov na gram a jeho zvýšená koncentrácia vo vzťahu ku chlóru. Vzorky prachu mali obsah brómu iba 20-30 mg/g a pomer chlór/bróm, aký poznáme z chondritov a marťanských meteoritov.
Svetlé skalné formácie sa od tmavších vzoriek prachu odlišujú v prvom rade vysokým obsahom síranov, resp. solí. Je to istý nepriamy dôkaz toho, že miesto na planine Meridiani, kde Opportunity pristál, bolo kedysi pokryté vodou, ktorá po sebe zanechala usadené horniny s obsahov síranov. Voda však bola zrejme príliš agresívna na to, aby v nej mohol existovať život.
Rozdielny obsah síranov a chloridov v horninách v porovnaní s prachom sa dá vysvetliť ich odlišnou rozpustnosťou. Chloridy a najmä bromidy sú veľmi ľahko rozpustné a tým aj mobilnejšie ako sírany. Takýto scenár sedimentačného procesu, do ktorého stále zasahoval naviaty prach, sa musel viackrát zopakovať počas dlhého časového obdobia. Vrstvy usadených hornín so síranmi sú obohatené tými prvkami, ktoré mohla v mokrých fázach priniesť napríklad voda.
Keď rover Opportunity po necelých 60 marťanských dňoch opustil kráter Eagle, narazil na piesočnatej planine na kameň, ktorý dostal meno Bounce Rock, pretože v jeho blízkosti je vidieť stopy nárazu (bounce) pristávacieho airbagu. Je to sopečný kameň, ktorý má chemické a mineralogické zloženie typické pre niektoré "marťanské meteority" nájdené na Zemi. Takáto podobnosť nebola na Marse doteraz zistená. Keďže Bounce Rock zo svojho okolia "vytŕča", vedci sa domnievajú, že ho vymrštilo z impaktného krátera, ležiaceho 75 kilometrov juhozápadne od krátera Eagle.
