Hudák: Osobnosť nerobí televízia, ale skutky

Objavil sa na televíznej obrazovke v najsledovanejšom čase a každý sa začal pýtať - kde bol doteraz? Moderátor reality šou Dievča za milión MICHAL HUDÁK tvrdí, že normálne pracoval a verí, že ho popularita nezmení. Zhovárali sme sa s ním v seneckom hoteli, kde býva rovnako ako finalistky súťaže.

Je tu pokoj. Nenudíte sa?

Toto je výnimočná situácia. Nie.

A dievčatá?

Majú nabitý program, viažuci sa k sobotňajšej šou. Stretnutia s inštruktormi, ktorí ich pripravujú od jazyka cez pohyb po spev. A ja mám program s tým súvisiaci.

Chcelo sa vám bývať v hoteli s finalistkami? Alebo šlo o podmienku?

Som tu z praktických dôvodov. Bývam v Prešove a bolo oveľa jednoduchšie bývať s dievčatami v jednom hoteli - pretože ma štáb každú chvíľu na niečo potrebuje. A aj dievčatá oceňujú moju prítomnosť.

Radíte im? Riešite spory? Liečite rany?

Som pre nich spovedníkom, starším bratom, otcom, poradcom. Hovoria mi všetko. Dokonca aj veci, ktoré si netrúfnu povedať jedna druhej.

Aby to tá druhá nezneužila proti prvej?

Presne tak. A ja držím spovedné tajomstvo.

Sú informácie o rivalite a neriešiteľných sporoch medzi dievčatami pravdivé?

Bulvárny denník má tendenciu konfabulovať. Posunúť vetu do inej roviny, ako bola myslená. Informácie o rivalite sú pravdivé, o sporoch sú nadnesené.

P. R. oddelenia všetkých slovenských televízií podľa informácií zvnútra televízií s bulvárom spolupracujú. Hovoria tomu "nakŕmiť medveďa". Je to tak?

Prepáčte, ale nepracujem na P.R. oddelení.

Neovláda súťažiace aj takzvaná ponorková choroba?

Je pochopiteľné, keď neznáme dievčatá spolu žijú dlhší čas, začnú o sebe pochybovať, hľadať niečo, čo tam možno ani nie je. Dnes si už však veľmi dávajú pozor na to, čo hovoria, čo robia, čo fotia. Už sú vytrénované. Aj to je jeden zo zámerov tejto súťaže - aby boli pripravené na život, ktoré mnohé čaká.

Dokážu sa ešte priateliť?

Isteže. Aj tie, medzi ktorými je nejaký spor. Hoci si tu nik neskáče do vlasov, ani si nik netrhá šaty a neschováva podprsenky. To sa nestáva. To by bolo lacné.

Prihlásili by ste sa do podobného typu súťaže?

Nie.

Z dôvodu odblokovania od vonkajšieho sveta, stresu, prísnej zmluvy?

Odblokovanie by mi vôbec neprekážalo a prísna zmluva je pochopiteľná. Aj ja mám pri práci na upútavkách pre JOJ pomerne prísne zmluvy. Je to v poriadku - tú zmluvu som si prečítal a podpísal. V súťaži sú dievčatá nad 18 rokov - ak môžu riadiť motorové vozidlo a piť alkoholické nápoje, mali by premýšľať aj o tom, čo podpisujú. Toto by ma teda neobmedzovalo. Viac by mi prekážalo vyvracanie si duše naruby pred celým Slovenskom. To, že sa o mne diskutuje v každom obchode, na každej benzínovej pumpe, v každej domácnosti. Že by ma v rodinách rozoberali namiesto toho, koľko majú kúpiť rožkov. Je normálne, že počas nočnej relácie Píplmeter príde za jednu hodinu 8000 e-mailových otázok? Je normálne, že ľudí okolo netrápi nič iné?

Na internetovom fóre je debata o dievčatách tvrdá. Nezakazuje im niekto čítať to v rámci zachovania duševného zdravia?

Zakazujem im to ja. Napriek tomu tam čas od času chodia. A potom prichádzajú rozladené a plačú. Hoci na začiatku to bolo intenzívnejšie - teraz si na to trochu zvykli. Všetko zlé je na niečo dobré - do reálneho života, do sveta médií, prídu obrnené. So širokými lakťami.

Radikálnymi zmenami sa tým dievčatám mení aj osobnosť, je to tak?

U každej. Ide o obrovský osobnostný i profesijný rast a v stresových situáciách sa odhaľujú charaktery. Človek, ktorý bol v prvých dňoch len láskavý a usmiaty, taký po niekoľkých týždňoch nie je. Je to pochopiteľné - dostáva sa do krízových situácií, koná pod obrovským stresom, stále má za chrbtom kameru.

A čo popularita? Zmenila ich?

Stretávam sa s tým najmä u vyradených dievčat. Tie niekedy konajú zmätočne, akoby zlostne. Neviem, čo tým chcú dokázať. Nech radšej viac čítajú, ako rozprávajú. To by im pomohlo." (smiech) "Áno.

Nemali by sa zverejňovať? Súťaž by vyznela dôveryhodnejšie.

V absolútnom finále už nik nikoho nevyraďuje, víťazku už určia len sms hlasy.

Ešte raz - nebolo by dôveryhodnejšie, keby sa počet sms hlasov zverejňoval každý týždeň? Alebo ich chodí málo?

Tvorcovia majú inú predstavu.

Nežiadajú to ani súťažiace?

Boli tam také otázky, ale tie otázky musíte klásť niekomu inému, nie mne." (Hovorca televízie JOJ Ľudovít Tóth SME k tomu povedal: "SMS hlasovanie berieme ako obchodnú informáciu. Podobne ako nezverejňujeme, koľko u nás platia spoločnosti za reklamné šoty.") "Ja nie, moja manželka a syn.

Má ešte šancu stať sa miliónovým dievčaťom?

Áno.

A čo vy? Získali ste okrem pomenovania miliónový chlap aj miliónový honorár?

Zmluva mi zakazuje zverejňovať výšku môjho honoráru.

Vo vašom životopise sa píše, že ste vyštudovali základnú školu i gymnázium s vyučovacím jazykom ukrajinským a potom vysokú školu v Kyjeve. Je prekvapivé, ako spisovne a bez prízvuku hovoríte po slovensky.

Slovenský jazyk sme sa učili od 1. ročníka základnej školy po 4. ročník gymnázia. Na tých školách som sa učil slovenčinu, ruštinu, ukrajinčinu a nemčinu. V štúdiu tam pokračuje môj syn. Nemčinu tak neovládam, ale po česky, ukrajinsky a po rusky hovorím tak, ako po slovensky. V slovenčine a v ukrajinčine som čítal knihy už v štyroch rokoch. Kým iné deti hrali futbal, ja som čítal knihy. Pre mňa je absolútne prirodzené naučiť sa čo najdokonalejšie jazyk krajiny, v ktorej bývam.

Pre herectvo ste sa rozhodli pre zafarbenie svojho hlasu?

Vyplynulo to z môjho naturelu. Odmalička som bol exhibicionistom. Zabávačom v rodine. Rodičia v divadle pracovali a ja som sa tam od detstva motal. A už v 9 rokoch som pracoval pre národnostné, ukrajinské vysielanie Československého rozhlasu.

Voľba vysokej školy bola jasná, výber nie. V roku 1987 vás prijali na bratislavskú VŠMU, vy ste sa však rozhodli pre štúdium Kyjevského divadelného inštitútu v Sovietskom zväze? Prečo?

Do Kyjeva som šiel študovať v rámci spolupráce VŠMU a ministerstva školstva. Študoval tam už môj starší brat Sergej. Je hercom divadla Alexandra Duchnoviča, aj ja som tam odohral 7 sezón. O to, aby som šiel študovať do Kyjeva, ma žiadali aj z divadla. Oprávnene sa báli, že po štúdiu v Bratislave by som sa do Prešova nevrátil.

Chcelo sa vám ísť do Sovietskeho zväzu v čase socializmu?

Nie, ale vedel som presne, o akú profesijnú úroveň školy ide. To ma lákalo.

Úroveň VŠMU skutočne nebola minimálne krátko po revolúcii vysoká.

Vkladáte mi do úst slová, ktoré som nepovedal." (po krátkom tichu) "Naozaj mám niekedy pocit, že študenti VŠMU sa iba hrajú na akúsi bohému, ktorá tu kedysi bola, ale, žiaľ, vytratila sa. Len na porovnanie si myslím, že ruská herecká škola je niekde inde. Tu som niekoľkokrát z úst hercov počul pohŕdavé ‚Aký Konstantin Sergejevič Stanislavskij! To už sa dávno nenosí!' A to je nezmysel. Celý svet ešte žije Stanislavského školou. Nič nové neobjavil, len žiť na javisku skutočný život.

Aplikovali ste v kyjevskom inštitúte aj stanislavského metódu, že keď bol niekto "nepriateľom" hereckého kolegu na javisku, musel ním byť aj počas prestávky, trebárs v divadelnom bufete?

(smiech) "V prestávkach áno. Bol som totálne nainštalovaný do matrixu Stanislavského, ale to je v poriadku. Na živote tej role to poznať. Tá škola mala skvelých pedagógov, balet, šerm, hodiny práce s mikrofónom a kamerou. Profilovala hotových ľudí nielen na divadelné dosky, ale celkovo do šoubiznisu."

V šoubiznise ste sa skutočne zviditeľnili až teraz, keď máte 35 rokov. A zrazu sa každý pýta - kde ten moderátor bol? Nebola by cesta k úspechu skutočne priamočiarejšia z Bratislavy?

Asi je všetko tak, ako má byť. Prišlo to v momente, keď som vnútorne vyzretejší.

Ako ste získali miesto moderátora najsledovanejšej relácie televízie JOJ v absolútnom prime time?

Hlasom televízie som od jej vzniku, oslovili ma na konkurz k tejto súťaži. Dostal som pozvánku na kamerové skúšky. Bral som to s rezervou a viac som si robil z tých kamerových skúšok ‚srandu'. A navyše som celkom presne nevedel, o aký typ relácie ide.

Keď vám oznámili, že ste konkurz vyhrali, aká bola vaša reakcia? Nie ste práve typom krásavca, akí dnes dostávajú také príležitosti.

Bol som veľmi prekvapený a nechcel som tomu uveriť. Niekoľkokrát som sa pýtal, či to myslia vážne. Uveril som, keď sa začalo hovoriť o zmene môjho umidžu. Aj keď - myslím si, že nie je nevyhnutné mať nebesky modré oči, vybielené zuby a dokonalý účes. Robota moderátora je skôr o rozhľadenosti, vnútornej vyrovnanosti, zorientovaní sa, pohotových reakciách.

Tie televízne tváre nevyberáme my.

Na Slovensku stále dožíva názor, že moderátor, moderátorka musia byť pekní. Pozrite sa na borcov typu Lettermana. To rozhodne nie sú žiadni krásavci, ale asi im to páli.

Ak ideme porovnávať Lettermana a slovenských moderátorov šou, porovnajme aj moderátorov CNN a spravodajstva Novín či Televíznych novín.

V poriadku. Vieme, o čom obaja hovoríme. Vo svete sa od trendu nádherných ľudí upustilo. Skôr je to o tom, čo ten človek dokáže, a o prirodzenosti. Je dobré, keď si ľudia povedia - však to je normálny chlap, s ním môžem ísť na pivo. Takým sa snažím byť. A verím, že ma rozruch okolo Dievčaťa za milión nezmení." (dôrazne) "Nechcem, aby ma to zmenilo. O nejakej sláve, osobnosti, celebrite, je smiešne hovoriť v krajine, ktorá má 200 krát 400 kilometrov.

V názore na obsah slova osobnosť sa zrejme zhodneme.

Z človeka neurobí osobnosť televízia, ale jeho skutky. Osobnosti v tejto krajine sa určite neobjavujú na titulkách bulvárov, ani v sobotu o 20. hodine v reality šou či v inom zábavnom formáte. Sú to osoby, ktoré si potichu žijú svoj život a dobre robia svoju prácu.