emu a zbadala v jeho rukách pištoľ. Písal sa 13. marec 1996. Deň masakru v Dunblane.
O tri minúty bolo po všetkom. Na zemi telocvične ležali telá 15 päť až šesťročných dievčat a chlapcov vedno so svojou triednou učiteľkou Gwenne Mayorovou, ktorá sa, v snahe zachrániť deti, postavila rovno pred útočníka. Trinásť ďalších detí bolo zranených ťažko, jedno umrelo neskôr v nemocnici. Do hrôzostrašného ticha sa ozval hlások jedného žiačika, ktorý povedal: "Aký zlý muž."
Telocvičňu po tragédii zbúrali a miesto tragédie v Dunblane pripomína dnes jednoduchá, vždy upravená kvetinová hriadka. Dvere základnej školy v blahobytnej malej obci severne od Glasgowa strážia teraz kamery. Viac nevidieť. Desaťtisíc obyvateľov obce sa však do dnešného dňa pýta: Prečo?
Thomas Watt Hamilton pochádzal z pomerov, ktoré sociálni pracovníci označujú ako "neusporiadané". Jeho starí rodičia sa vydávali za chlapcových rodičov, jeho matka hrala v rodine úlohu Tomovej staršej sestry. Nevie sa, koľko rokov mal, keď sa dozvedel pravdu. Už ako mládežník bol vedúcim skupiny skautov. Jedni hovoria, že sa chcel postarať o to, aby sa iné deti mali lepšie ako on, iní tvrdia, že mal slabosť pre malých chlapcov.
Ako 22-ročného ho kvôli nekompetentnosti zo škótskeho skautingu vylúčili. Zabudol objednať mládežnícku ubytovňu. Odvtedy sa v nekonečných listoch rodičom, úradom a samotnej kráľovnej predstavoval ako obeť intríg. Zároveň vybudoval v Dunblane vlastný mládežnícky klub. Vyhlasoval, že členov klubu bude priúčať predovšetkým tvrdej disciplíne.
Jedným z členov bol aj Malcolm Robertson, najstarší syn poslanca a labouristického politika Georgea Robertsona - súčasného generálneho tajomníka NATO. Otec Robertson sa raz vybral na návštevu klubu a to, čo tam videl, sa mu vonkoncom nepáčilo. Zaobchádzanie s chlapcami mu skôr pripomínalo dril v Hitlerjugend, ako akcie mládežníckeho klubu. Odvtedy sa Malcolm Robertson na podujatiach klubu nezúčastňoval.
Na otázku, či nemohol vtedy urobiť viac, si musí George Robertson zodpovedať sám. On však tvrdí, že na obvinenie Hamiltona nemal nijaký dôkaz. Dôkazy chýbali aj polícii, ktorá Hamiltonovo pôsobenie prešetrovala na základe štyroch oznámení.
Čudák Hamilton sa napokon uchytil vo zväze športových strelcov. Tu sa mohol neobmedzene zásobiť muníciou a strelivom. Keď prišiel v ono osudné ráno, 13. marca 1996 do telocvične, mal pri sebe 743 nábojov. Vystrelil 105 guliek, poslednú si nechal pre seba.
Vláda Tonyho Blaira vypracovala v roku 1997 jeden z najprísnejších zákonov o zbraniach v Európe. Zakázané sú dokonca aj zbrane malého kalibru. Každému, kto si v gauči schováva pištoľ "pre všetky prípady", hrozí až desaťročné väzenie. Napriek tomu je bilancia hrozivá: počet zbraní v ilegálnom vlastníctve drasticky stúpol a počet zločinov, pri ktorých bola použitá pištoľ, bol v roku 2000 najvyšší v histórii.
Bolo všetko zbytočné? Mick North, ktorý stratil pred piatimi rokmi svoju dcérku Sofie, a neskôr sa priklonil ku kampani za prísny zákaz predaja a vlastnenia zbraní, tvrdí, že nie. Od tragédie v Dunblane zhabala britská polícia 160.000 zbraní. Pokiaľ by tieto zostali medzi ľuďmi, existovalo by ešte viac násilia, vraví Mick North. A dodáva, že sa nikdy netreba vzdávať. On sám sa chystá do Afriky, kde chce na severovýchode Ugandy začať akciu za návrat detských vojakov k ich rodinám.
