FOTO – ĽUBOMÍRA PETROVÁ
Herečka Silvia Šuvadová si pred štyrmi rokmi zahrala v oscarovom filme Koľja. Niekoľko mesiacov žila v Amerike, kam sa chce vrátiť.
Pri autorizácii rozhovoru sme dlho diskutovali o tom, či je prehnaná skromnosť v dnešnej dobe „pozitívnou vlastnosťou“. Alebo je len prežitkom socialistických kódexov, pre ktorých bolo negatívom každé vybočenie z radu?
Videli ste Hřebejkov film, ktorý je nominovaný na Oscara?
„Je zaujímavý. Páči sa mi.“
Má šancu zabodovať u americkej Akadémie a zopakovať úspech Svěrákovho Koľju?
„Je v inej situácii. Neporovnávala by som to s Koľjom, pri tohoročnom odovzdávaní cien budú zohrávať úlohu iné aspekty. Nedávno získal Zlatý glóbus aj tzv. britského Oscara film Tiger a drak taiwanského režiséra, ktorý je nominovaný aj na amerického Oscara v kategórii zahraničných filmov – podľa kritík je to absolútny favorit. Jednoznačne držím českým kolegom palce, ale pamätám si, že Koľja takéhoto silného súpera nemal.“
Úspech je už nominácia filmu. Vraj ho preto v Amerike uvidí viac divákov. Funguje to tak?
„Áno.“
Chodí na tie filmy okrem filmárov aj bežný divák?
„V Amerike žijem v Los Angeles, tam je takmer každý profesionál, nenechajú si ujsť ani nominovaný film.“
Hovorí sa, že premýšľavý Hřebejkov film je pre amerického diváka náročný a že Koľja bol presne vypočítanou kalkuláciou na získanie Oscara. Naozaj uprednostňujú Američania filmárske klišé, „zavedené“ cestičky?
„Určite. Uvedomte si, koľkokrát pri pozeraní amerického filmu prevaľujeme oči nad nerealistickými sekvenciami. Americký divák si zaplatí za film desať dolárov, čo je u nás päťsto korún, a chce vidieť krajšiu verziu príbehu, ako je ten jeho. Áno, aj Koľja bol tak robený. Ale spýtajme sa – je jednoduché urobiť film tak, aby získal Oscara? Ten Oscar predsa nestojí vo vitríne každej filmárskej rodiny.“
Hovorili o tom pri nakrúcaní Koľju Jan so Zdeňkom Svěrákom verejne?
(smiech) „Po dokončení hrubého materiálu filmu, pred strihaním, povedal môj český kamarát Jankovi Svěrákovi – Tak z tohto bude Český lev! Janko odvetil – Kašlem na leva, ja chcem Oscara!“
Napriek tomu je britský režisér Guy Ritchie, ktorý robí nezávislý film bez klišé a záverečných scén pri západe slnka, známy nielen u kritikov, ale aj u verejnosti. Je to len tým, že miluje Madonnu?
„To je Hollywood! Amerika je o tom. Reklama tam má tú moc.“
Tak povedzme, že by ste začali žiť napríklad s Georgom Clooneym. Ponúknu vám filmári robotu?
„George Clooney mi naozaj nehrozí. Ale áno, takto si pomohlo veľa herečiek a hercov.“
Spoznali ste sa už s niektorou?
„S herečkami tohto typu nie. Na filmovom festivale v Los Angeles ma priatelia zoznámili s Fay Dunawayovou. Povedali jej, že som bola nominovaná na Zlatú slučku za nadabovanie jej postavy. Zhovárala sa so mnou, hľadela mi do očí. Isteže to boli reči amerického štýlu, ale bola milá. Neposlala ma do kelu. Veľká americká herečka venuje päť minút nejakej mladej herečke zo Slovenska a drží ju za ruku.“
Stretli ste sa tam aj s filmármi, ktorí vás vďaka úlohe v Koľjovi spoznali?
„Koľja ich chytil za srdce, zapamätali si ho. Možno práve preto, že bol robený akoby na hollywoodskú zakázku, a zároveň mal v sebe kus európskeho myslenia. Nebudem preháňať, keď poviem, že deväťdesiatpäť percent bežných Američanov, s ktorými som sa spoznala, o Koľjovi vedelo. Deväťdesiat percent ho videlo a osemdesiatpäť percent si ma pamätalo.“
Film bol však založený skôr na rozohrávkach Andreja Chalimona so Zdeňkom Svěrákom. Vy sama hovorievate, že ste si vo filme zahrali tak pätnásť minút.
„Samu ma prekvapilo, že ma spoznali. Americký divák je veľmi pozorný.“
Jan Svěrák tvrdil, že vás obsadil aj kvôli hlbokým modrým očiam, ktorými vidno do duše.
„Možno diváka zaujalo práve to. Alebo že by len to vyzliekanie nohavičiek?“ (smiech)
Pre štúdium herectva ste sa rozhodovali kvôli svojmu výzoru?
„Neuvedomovala som si, či dobre vyzerám. Mám 27 rokov, v mojich 17-tich sa ešte o vonkajšej kráse príliš nehovorilo, missky ani modelky u nás neboli. Bola to náhoda. Výchovná poradkyňa mi poradila, aby som šla na herectvo, lebo tam treba len recitovať a spievať, a to ja všetko viem. Tak som to skúsila.“
To ste boli taká zlá stredoškolská študentka?
(smiech) „Nie. Študovala som na gymnáziu, mala som jednotky a dvojky. Pôvodne som chcela študovať pedagogiku – slovenčinu a hudobnú, a vrátiť sa do Dolného Kubína, ako učiteľka. Nemala som vyššie ambície. Myslím, že som bola až príliš skromná. Odvtedy sa skromnosti snažím odúčať.“
Darí sa vám to?
„Áno. Ale rozhodne menej, ako sa to darí rodeným Bratislavčanom. A ešte menej, ako tým, čo sú k tomu od narodenia vedení v Amerike. Ja som sa viere v seba musela naučiť.“
Vydláždi vám Koľja cestičku do Hollywoodu?
„Určite mi to pomôže. Už len pri získavaní pracovných víz. Keď ich dostanem, budem sa ponúkať agentúram, pričom je fajn povedať – Hrala som v Oscar and Golden Globe winner film.“
Kedy odchádzate späť do Los Angeles?
„Čoskoro.“
Čo tam vlastne robíte?
„Pred dvoma rokmi som v Prahe točila film s americkým režisérom. Ten mal pred pol rokom premiéru na festivale, po ňom prišli rokovania s agentúrami. Zastupuje ma jedna agentúra, ktorá ma bude ponúkať. A mám ešte čo doháňať v angličtine – chcem sa pokúsiť úplne odstrániť východoeurópsky akcent.“
Je tam svet len o biznise, alebo aj o priateľstve?
„Aj o priateľstve. Američania sú vychovávaní k láske. Vedia, že hlavne tá nám pomôže prežiť. Vedome si ju okolo seba vytvárajú. Ľudia sa denne stretávajú, pozývajú sa do svojich bytov na párty. Pozývanie do bytov považujem za dosť dôverný medzistupeň komunikácie.“
Našli ste si tam aj priateľstvá na dlhšiu trať?
„A viac, ako u nás.“
Z čoho tam žijete?
„Niečo som mala našetrené. Keď sa dohodnete so skupinkou ľudí na spoločnom bývaní, je to finančne menej náročné.“
Ako vnímajú vaše ambície slovenskí kolegovia?
„Lepšie. Lepšie teraz, keď som sa na čas vrátila, a viem, že chcem ísť späť, ako vtedy, keď som sa do Ameriky iba chystala. Už mi môžu klásť otázky a ja mám na každú z nich reálnu odpoveď. Počiatočný skepticizmus mojich kolegov – ktorí mali čas sa tým zaoberať (smiech) – sa stratil. Možno prichádzam o príležitosti na Slovensku, možno priveľa riskujem, ale v konečnom dôsledku risk je zisk.“
Je pre vás budovanie kariéry na Slovensku ešte zaujímavé?
„Keby sa mi v Amerike nedarilo a keby bol krok, ktorý idem urobiť, neúspešný, keby som tam mala hrať len podradné úlohy, viem, že by som sa po istom čase vrátila. Pretože tu by ma celkom určite čakalo niečo zmysluplnejšie, aj keď za menej peňazí.“
Čo ale môžete Hollywoodu ponúknúť?
„Videla som film Čokoláda s Juliette Binocheovou. Naše, európske herectvo, má dušičku. Tú, žiaľ, väčšina amerických herečiek nemá. My, Európanky, máme zvláštny vnútorný svet. Ten dokážeme cez oči, cez výraz, predať tak, ako z amerických hercov málokto. Ide len o nazbieranie odvahy, konečné rozhodnutie odísť a prekonanie jazykovej bariéry. Ak sa k tomu pridruží náhoda, šťastie, mohlo by to vyjsť.“
JANA KOLLÁROVÁ
DAŠA MATEJČÍKOVÁ
