Praha 17. novembra (TASR) Tisíce ľudí dnes prišli na Národnú triedu v centre Prahy pripomenúť si 15. výročie začiatku revolúcie. Pod pamätnou doskou, ktorá pripomína preliatu krv bezbranných demonštrantov, vzplanuli stovky sviečok.
S vnukom prišla zapáliť sviečku aj dnes 70-ročná Marie Vejvodová. Pred 15 rokmi pocítila policajnú brutalitu na Národnej triede spolu s manželom Bohumilom. Boli medzi asi 2500 ľuďmi z čela pochodu, ktorý polícia hermeticky uzavrela. Zranenia v centre Prahy utrpelo pri brutálnom zásahu polície viac ako 500 občanov.
To som utiekla z práce. Bolo to krásne, krásne. Pre nás, ktorí sme boli bití. Ja už počas vojny, a potom hneď komunistami. Bola som tu s manželom, ktorý bol za komunistov vo väzení. Tento rok som tu s vnukom, pretože manžel už nežije, a dokedy budem môcť, budem sem chodiť, povedala pre TASR so slzami dojatia v očiach. Svoje rozhodnutie spred 15 rokov neľutuje, ale neskrýva sklamanie, že v politike sú ľudia, ktorých by tam vidieť nechcela.
Jedným z účastníkov pokojného pochodu študentov bol v roku 1989 aj dnes 41-ročný Petr Kotek. Policajné násilie ale na vlastnej koži nepocítil, pretože nebol medzi obkľúčenými. Tá študentská demonštrácia bola obkľúčená z oboch strán, tak zo strany od Perštýna (ulica Na Perštýně), tak aj zo strany od Národného divadla. Tí ľudia nemali kam odísť, nemohli odísť, poznamenal Kotek. Jedinou únikovou cestou bola arkáda jedného z domov na Národnej triede. Ľudia utekali z oboch strán uličkou policajných bitkárov, ktorí ich bili obuškami hlava-nehlava a kopali kanadami.
Po vyčíňaní polície sa Petr Kotek na Národnú triedu vrátil a uvidel apokalyptický obraz. Zem tu bola pokrytá rozbitými vecami toho utekajúceho davu, osobnými vecami, oblečením, kalužami krvi, sklenenými črepmi. Bolo to neuveriteľné. Ľudia tu začali zapaľovať sviečky, pretože bolo jasné, že takto to nemôže skončiť, zaspomínal.
Výročie však nepovažuje za dôvod pre oslavy, nepáči sa mu politická realita v krajine. Po 15 rokoch, v situácii, v ktorej sa nachádzame, niet až tak čo oslavovať. Šancu, ktorú sme vtedy mali, sme trocha premárnili, vysvetlil. Petr Kotek napríklad ľutuje, že v revolučnej dobe nebola zakázaná komunistická strana. Komunisti by sa síce opäť zorganizovali, ale bol by to symbol zmeny. Bola to chyba, dodal.
