Foto ČTK
Arafat, celým menom Muhammad Jásir Abdar Raúf Arafat Kudváh Husajní, sa podľa amerických, britských a francúzskych zdrojov narodil 24. augusta 1929 v Káhire, ale podľa oficiálneho životopisu to bolo 4. augusta v arabskej štvrti vo východnom Jeruzaleme. Jeho otec bol obchodník s textilom a po matke sa hlásil medzi potomkov proroka Mohameda. Vyštudoval v Egypte za stavebného inžiniera. Hoci sám je sunnitský moslim, v roku 1992 sa oženil s kresťankou Suhou Tavilovou, s ktorou má deväťročnú dcéru Zahvu.
Arafat (bojové menu Abú Ammar) sa už ako 17-ročný zúčastnil v prvej arabsko-izraelskej vojne v rokoch 1948-1949. Po vojne sa rodina Arafatových rodičov s 10 deťmi usadila v pásme Gazy medzi palestínskymi utečencami. Ako poručík palestínskych jednotiek egyptskej armády bojoval Arafat v roku 1956 pri Port Saide. O rok neskôr založil v Kuvajte stavebnú firmu, ktorá niekoľko rokov výborne prosperovala. Koncom 50. rokov založil spolu s priateľmi z palestínskej študentskej organizácie v Gaze organizáciu Fatah, ktorá v roku 1965 začala boj proti Izraelu.
V roku 1969 sa Fatah stal súčasťou Organizácie za oslobodenie Palestíny (OOP) a Arafat sa dostal na čelo oboch organizácií. V septembri 1970 Arafata a jeho skupinu z Jordánska vypudili po únosoch štyroch lietadiel do Jordánska. Palestínsky vodca preniesol svoje sídlo do libanonského Bejrútu. Po vypuknutí občianskej vojny sa Arafat pridáva na moslimskú stranu. Počas obliehania Bejrútu izraelskou armádou v roku 1982 premiestňuje sídlo OOP do Tuniska. V roku 1983 je po revolte vo vlastnej organizácii Fatah nútený presídliť do Tuniska.
OOP sa pod jeho vedením často dostávala do konfliktov s rôznymi arabskými krajinami, najmä s Jordánskom, Libanonom, ale aj so Sýriou a sústreďovali sa v nej najradikálnejšie živly s jasne teroristickým pozadím. Arafatovo vedenie v OOP presadzovalo používanie teroristických metód a bol jedným z najtvrdších nepriateľov Izraela. Napriek tomu sa mu podarilo u západných krajín vytvoriť o sebe predstavu umierneného vodcu palestínskeho ľudu. Arafat odsúdil izraelsko-egyptské zbližovanie a podpis mierovej zmluvy medzi Izraelom a Egyptom v roku 1979, pričom vtedajšieho egyptského prezidenta Anvara Sadata vyhlásil za zradcu.
Keď Palestínčania v pásme Gazy a na západnom brehu Jordánu v roku 1987 vyhlásili prvú intifádu (povstanie), Arafat sa s ňou stotožnil a opäť sa dostal do popredia.
V roku 1988 na zasadaní Palestínskej národnej rady v Alžíri vyhlásili Štát Palestínu na území okupovanom Izraelom. Na Arafatov návrh súhlasil tento exilový palestínsky parlament s rezolúciami Bezpečnostnej rady OSN č. 242 a 338 a tým nepriamo uznal právo Izraela na existenciu. OOP sa zároveň verejne zriekla terorizmu ako spôsobu boja za palestínsky štát.
Veľkým Arafatovým omylom bola podpora invázie irackého diktátora Saddáma Husajna do Kuvajtu v roku 1990 a odsúdenie zásahu spojencov proti Iraku v roku 1991. Arafat podporil S. Husajna aj v roku 2003, keď spojenci začali vojnu proti Iraku a neskôr irackého prezidenta zbavili moci.
V 90. rokoch prebiehali medzi izraelskými predstaviteľmi a Palestínčanmi tajné rokovania o mierovom riešení konfliktu, ktoré vyústili podpísaním izraelsko-palestínskych dohôd v Oslo. Na ich základe vznikla Palestínska autonómia ako zárodok budúceho palestínskeho štátu.
Arafatovi spolu s Jicchakom Rabinom a Šimonom Peresom udelili v roku 1994 Nobelovu cenu za mier za jeho podiel na dosiahnutí tejto izraelsko-palestínskej dohody. V tom istom roku sa triumfálne vracia do pásma Gazy, ktoré opúšťa až počas druhého palestínskeho povstania (intifády), ktoré vypuklo v septembri 2000.
Arafat a izraelský premiér Jicchak Rabin podpísali 28. septembra 1995 vo Washingtone historickú dohodu o rozšírení Palestínskej autonómie na západnom brehu rieky Jordán. V roku 1996 ho v prvých palestínskych voľbách zvolili za prezidenta Palestínskej autonómie.
Po jeho odmietnutí dohody iniciovanej vtedajším americkým prezidentom Billom Clintonom v Camp Davide v lete 2000, na základe ktorej mal palestínsky štát vzniknúť na 97 percentách palestínskeho územia v pásme Gazy a na západnom brehu Jordánu vrátane východného Jeruzalema, sa stalo čoraz zrejmejším, že Arafat si neželá vznik samostatného palestínskeho štátu, ktorý by existoval popri Izraeli, ale presadzuje vytvorenie palestínskeho štátu na celom bývalom mandátnom území britskej Palestíny.
Izraelskí predstavitelia Arafata dlhší čas ignorujú a odmietajú s ním rokovať. Podľa nich bol palestínsky prezident prekážkou mieru v regióne a nebol serióznym partnerom na rokovanie, lebo žiadnu dohodu doteraz nedodržal. Podobný postoj zaujali aj USA, ktoré požadovali, aby palestínske vedenie prikročilo k reformám a začalo realizovať svoje záväzky vyplývajúce z mierového plánu nazývaného "cestovná mapa".
Od decembra 2001 žil Arafat, zablokovaný izraelskými vojakmi v dôsledku palestínskeho povstania, vo svojom sídle v Ramalláhu na západnom brehu Jordánu.
Po ochorení palestínskeho vodcu pred tromi týždňami sa jeho stav v stredu 27. októbra rapídne zhoršil, pričom údajne upadol aj do bezvedomia. V piatok 29. októbra Arafata na naliehanie jeho manželky Suhy a ďalších palestínskych predstaviteľov previezli do vojenskej nemocnice v Paríži na ďalšie vyšetrenia. V utorok nemocnica oznámila ďalšie zhoršenie zdravotného stavu a krvácanie do mozgu. Palestínske vedenie v Ramalláhu dnes potvrdilo, že palestínsky vodca svojmu ochoreniu podľahol.
