Boj rovného s rovnejším?
Ich osudy sa preplietajú už od konca šesťdesiatych rokov, obaja – uznávaný literát aj nádejný ekonóm – prispievali do kultúrneho časopisu Tvár. Až do roku 1989 sa však videli len raz, hoci o sebe vedeli – Havel ako neformálny vodca disentu, Klaus ako vedúca postava neoficiálnej skupiny reformne orientovaných ekonómov. Keď po revolúcii Rita Klímová privedie Klausa medzi členov Občianskeho fóra, Havel ho síce radí do skupinky dôležitejších osobností, ale neberie ho celkom vážne.
Už vtedy sa mýli.
Od prvých sporov medzi dvoma Václavmi bolo jasné, že nejde len o rozdiely v názoroch, ale aj o rozdiely v osobnostiach dvoch mužov. Politológ Jaques Rupnik podľa MF Dnes hovorí: „Havel je premýšľavý, nepríliš suverénny človek, ktorý nepoužíva strohé formulácie. Klausovi bolo naopak vždy psychologicky jasné, že môže nad druhými víťaziť v prípade, ak bude útočiť. Vždy bol vybavený dôkladne pripravenou stratégiou, ktorá sa začína priamym úderom do súperovho žalúdka.“
Na tento spôsob boja ostrého konfliktu Havel nikdy nepristúpil.
Čo bolo dôsledkom ich súboja:
Priamo na Hrade vznikol v roku 1990 nápad, ako vypustiť ekonomického radikála z úvah o budúcej vláde – posunúť ho do pozície guvernéra národnej banky. Vtedy zachránila Klausa slovenská VPN, Jozef Kučerák tlmočil Havlovi jej podmienku na povolebné rokovania s tým, že Klaus musí byť vo vláde. Tam sa jeho pozícia upevnila vďaka predstave rýchlej a razantnej transformácie a stal sa šéfom OF. Po nástupe na post šéfa kabinetu sa spor vyostril najmä v dôsledku rokovaní Klausa s Mečiarom o rozdelení republiky. Klaus v tom čase už dirigoval vládu aj parlament a podľa slov najbližšieho okolia sa z neho stával „vodca“, pričom Havel bol degradovaný na údajného „reprezentanta pri kladení vencov“.
Rolu, ktorú mu takto Klaus nanútil, však Havel opúšťa v roku 1996 – pri slabých právomociach šéfa ODS po voľbách preberá prezident úlohu režiséra, dlho významne váha v rozhodnutí, koho poverí zostavením vlády, a hoci ním nakoniec poverí Klausa, vnúti mu predstavu povolebného usporiadania krajiny – najmä to, že šéfom parlamentu sa stáva šéf ČSSD Miloš Zeman.
Počas vládnej krízy v roku 1997 sa prezident dokonca otvorene pripája k výzvam, aby Klaus odišiel z politického života, čo definuje aj v prejave adresovanom poslancom a senátorom v Rudolfínskom paláci.
Po voľbách v roku 1998 sa však Havel dostáva opäť do pozície nemého svedka udalostí v krajine napriek tomu, že Zeman zostavuje vládu, ČSSD uzatvára s ODS opozičnú zmluvu a Klaus sa stáva šéfom českého parlamentu.
Hoci prezident vyhráva v spore o šéfa Českej národnej banky – vymenúva „svojho“ kandidáta – do ďalších otvorených sporov už s Klausom nejde. Odlišnosť súboja oproti ostatným etapám je však zreteľná – ani jedna strana si už nedovolí tú druhú čo len na chvíľu podceniť.
Čo o sebe povedali:
Václav Havel v roku 1994: „Klaus cítil potrebu ma pri každej návšteve za niečo karhať.“
Váslav Klaus po Havlom zásadnom prejave v Rudolfíne v roku 1997: „Ukázal, aké hlboké je jeho nepochopenie fungovania trhového hospodárstva a slobodnej spoločnosti.“
Václav Havel v reakcii: „Klaus mi môj prejav v Rudolfíne asi len tak nezabudne. Podľa toho budú vyzerať aj naše vzťahy.“
Václav Klaus v roku 2000: „Boj o charakter našej krajiny po novembri 1989 podnes možno symbolicky previesť na spor Václava Havla a Václava Klausa. Ani jeden z nás za tie roky nebojoval s komunizmom, ale bojoval s koncepciou toho druhého. To priznávam celkom jasne.“
