Ľubo Roman je pripravený sedieť so svojimi poslancami aj pred Župným domom v Bratislave – ide predsa o symboly, hovorí. Pred fotoobjektívom si to zatiaľ „nacvičuje“ sám. FOTO – DESANA DUDÁŠOVÁ
Len čo sa stal Ľubo Roman prvým „županom“ SR, rozpútali sa v súvislosti s jeho menom a vyjadreniami hneď dve veľké kauzy.
„Možno to tak na Slovensku má byť, že každého treba spochybniť, a ak má náhodou nové šaty, tak mu ich treba obliať.“
Minister kultúry Milan Kňažko odvolal riaditeľa Novej scény Marka Ťapáka – dôvodom boli aj zmluvy o prenájme kaviarne Olympia nad divadlom, ktorú prevádzkovali Romanovi synovia.
„My sme o Milanovi ešte v čase, keď bol v divadle, hovorili, že je taký spravodlivý, že je ochotný za seba aj život položiť.“
Kňažko bol pritom jedným z tých, čo Ľuba Romana po voľbách 1998 nabádali, aby sa uchádzal o kreslo riaditeľa Národného divadla.
„Po konkurze mi členovia komisie telefonovali, aby som im prepáčil, že boli zneužití, že som tam bol úmyselne iba do počtu. Hovoril mi to aj Milan Čorba, aj Milan Lasica.“
Nájomník Olympie
„Je to vec rozhodnutia prokuratúry, zmluvy o prenájme Opympie v priestoroch Novej scény už predtým prešetrovalo HZDS – zistilo a hovorilo, že sú pre divadlo výhodné. Prišli totiž na to, že divadlo nemôže mať reštauráciu, lebo nemôže nakupovať múku. Tá budova navyše patrí mestu a to muselo súhlasiť s novým prevádzkovateľom. Moji synovia ako prevádzkovatelia Olympie dávali divadlu milión korún za to, že tam boli, Nová scéna platila mestu korunu. Keby to moje deti neprevádzkovali, je tam teraz bingo.“
Potenciálny „nájomník“ Župného domu
„Nie je nič čudné, že bojujem za to, aby župan sídlil v Župnom dome. O Bratislavskej župe píše už Matej Bel. To má svoju históriu. K nej sa musíme vrátiť. Nechápem to ako otázku úradnícku, ale štátnickú. Ak chceme mať vlastný štát, musí mať vlastné korene. A že tam bude aj Európsky parlament, to je predsa výborné! Budova aspoň dostane nejaký život! Dnes je to mŕtva budova! Ide o to, aby sme sa začali nielen hrať so symbolmi. Nie kričať na námestiach o samostatnosti. Všetci sa bijú do pŕs, všetci sú čestní – a keď na to príde, tak ani jeden.“
Riešiteľ bez právomocí?
„Keď som po voľbách do VÚC hovoril o riešení dopravy, nemal som na mysli MHD, ale prímestskú dopravu. Jedno s druhým súvisí. Ak budete priateľom s druhými, dohovoríte sa s úradníkmi, magistrátom, ministrom dopravy. Ja sa dohovorím s nimi všetkými. A ešte som hovoril a hovorím o lanovke. Vyznieva to ako trochu bláznivý nápad, ale my tu nemáme Tatry, kúpele, ovečky a košiare, musíme urobiť niečo atraktívne pre turistov. Takto to existuje vo svete.“
Štátnik a či len herec?
„Nad vyjadreniami Roberta Fica o podpore kandidatúry Milana Čiča s tým, že nechcel mať za župana herca, ale štátnika, sa zamyslím, keď bude štátnikom Fico. Tým, že som porazil veľkého komunistu, som si vyrovnal dlhy minulosti.“
Minulosť a budúcnosť
Ľubo Roman ako dieťa rodinu nemal – pamätá si, ako v trinástich rokoch kúpil svojmu o rok staršiemu bratovi za herecký honorár nohavice. Vyrastali sami, starala sa o nich sestra. O tej tragédii však nechce hovoriť podobne ako o iných. Vždy bol na priateľov opatrný, priznáva, že takých najbližších ani nemal, venoval sa len rodine. S manželkou sú spolu štyridsať rokov – začali spolu chodiť, keď mala štrnásť a on sedemnásť.
„Nie som človek, ktorý by v kritických situáciách reagoval – zrútil sa mi svet. Tým, že som vyrastal v iných pomeroch, znášam to veľmi ľahko. Možnože mi to príde ľúto v spomienkach. Keď si spomínam na svoje detstvo, tak toho chlapca mi je ľúto.“
Je to čudné, konštatujeme. Žije potom Roman skutočne svoj život? Nevníma ho len ako ďalšiu hereckú úlohu?
„Moje osobné veci, moje osobné skúsenosti sú druhoradé. Ja mám zodpovednosť voči rodine. Najskôr musím nájsť východisko, osobné veci riešim, až keď ho nájdem. Tak by sa mal správať každý muž.“
Riaditeľ
Jedno z najkritickejších období Ľubo Roman zažil počas choroby. Aj to súviselo s divadlom Nová scéna a s ministrom kultúry. V ministerskom kresle však vtedy ešte sedel Kňažkov bývalý spolustraník z HZDS Ivan Hudec. Roman bol prepracovaný, dostal infarkt a minister sa v čase jeho bezvedomia rozhodol poslať do nemocnice výpoveď, odvolanie z postu riaditeľa divadla. Romanova manželka vtedy utekala za Ivanom Gašparovičom a s plačom ho prosila, aby to aspoň nateraz zastavil.
Vtedajší predseda NR SR Ivan Gašparovič v čase, keď Ľubo Roman ležal po infarkte v nemocnici, jeho rodine pomohol. Romanova výpoveď sa odložila, ale minister Ivan Hudec si aspoň zistil, či má riaditeľ Novej scény skutočne infarkt, alebo len simuluje.
Po zotavení Roman okamžite z Novej scény odišiel, založil si vlastné, agentážne divadlo West, chvíľu predtým ministroval vo vláde Jozefa Moravčíka.
Minister
„Pamätáte sa, vtedy sme spolu robili rozhovor, práve sme oslavovali návrat Bojnického oltára na Slovensko. Vidíte, aj na to sa zabudlo,“ spomína na pár mesiacov vo vláde Ľubo Roman. V rámci toho rozhovoru si my pamätáme aj historku, ako „ufajčil“ poľského rezortného kolegu.
„Prišiel som do Poľska a tam ma upozorňovali, ako ich minister a môj kolega veľa fajčí. Skonštatoval som, že to mi problém nerobí. A na spoločnom stretnutí som si pripaľoval jednu cigaretu od druhej. Bez zápaliek, skrátka som si po dofajčení jednej cigarety dal do úst druhú a špakom som ju zapálil. Môj partner po piatej cigarete spozornel. Potom som mu povedal, že som sa naňho takto pripravil, bol to kolega aj v základnej profesii, šéfrežisér národného divadla.“
Roman fajčil až do infarktu deväťdesiat cigariet denne – dnes si nezapáli ani jednu a fajčenie manželky mu ani nevadí, ani ho neinšpiruje.
Krčmár
Potom si vymyslel, že keď už má divadlo, môže mať aj reštauráciu – dal ju postaviť na brehu bratislavského Dunaja, kde vraj dokonca vznikala slovenská vláda.
Je to tak? A vraj sa tam stretli aj preto, že v podzemí nefungujú mobilné telefóny a nedajú sa tam teda odpočúvať hovory?
„Je to pravda. A čo sa týka Leberfingera, myšlienka vznikla podľa vzoru Západu – urobiť dôstojné bývanie pre bývalých kolegov. Po tom, čo sa stala nehoda Pavlovi Mikulíkovi.“
Boháč
Roman má chalupu na vidieku a bývanie v širšom centre Bratislavy, sám si postavil dom. Je dvojpodlažný, veľký, štýlovo zariadený. S manželkou v ňom bývajú sami, ale často „praktizujú takzvaný deň vnúčeniec“. Vtedy u nich spí niektorý z potomkov alebo všetci a vtedy Ľubo Roman obeduje doma.
Už v čase, keď bol ministrom, nejedával v jedálňach rezortu kultúry – každý deň chodil radšej domov.
„A zatiaľ to praktizujem, aj keď som županom. Pár dní.“
Kedy sa dozvedel, že vyhral už v prvom kole?
„V nedeľu o štvrtej ráno. Zavolala mi to členka volebnej komisie, keď sa spísala zápisnica. Prvé tri minúty som cítil úľavu. Odvtedy už cítim zase len zodpovednosť.“
DAŠA MATEJČÍKOVÁ
