Tie našli svoje miesto aj na stránkach rakúskej a nemeckej tlače.
Politické kontroverzie okolo blahorečenia posledného rakúskeho cisára ukazujú, že pluralizmus v takýchto debatách pozostáva len na používaní argumentov, ktoré sú zlé. Fanatickí prívrženci Habsburgovcov mienia, že kritici blahorečenia sú dejinami zabudnutí antikristi, kým podaktorí niekdajší politici sa snažia Rakúsku pripomenúť, že účasť vysokých predstaviteľov štátu na tomto cirkevnom akte predstavuje útok na republikánske zmýšľanie rakúskych más, píše rakúsky denník Die Presse.
Čo však pretrvá aj po pondelku je - podľa novín - špecifická rakúska neschopnosť primerane zaobchádzať so svojimi dejinami na verejnosti.
Možno viesť nie veľmi inteligentné spory o tom, či kŕčové žily rádovej sestry zmizli na cisárov príhovor v nebi, história si však zaslúži seriózne zaobchádzanie. Podobných sporných záležitostí ako blahorečenie Karla I. je totiž v rakúskych dejinách niekoľko, pripomína Die Presse a ako príklad uvádza rok 1998 a vtedajšie diskusie okolo 60. výročia pripojenia Rakúska k nacistickému Nemecku, kedy sa hľadala odpoveď na otázku: bolo v čase "Anschlussu" Rakúsko páchateľom alebo obeťou? Odpoveď vtedy znela: bolo aj jedným aj druhým. V budúcom roku čaká Rakúsko ďalšie historické sebaspytovanie - rok 2005 je totiž 60. výročím ukončenia vojny a 50. výročím podpisu štátnej zmluvy s klauzulou o trvalej neutralite alpskej republiky, pripomína Die Presse.
Negatívny postoj voči blahorečeniu posledného rakúsko-uhorského cisára prezentuje denník Süddeutsche Zeitung. Noviny pripomínajú, že panovník síce prvú svetovú vojnu chápal ako celosvetové nešťastie, jeho pokusy dojednať za chrbtom nemeckého spojenca separátny mier boli však natoľko diletantské, že Rakúsko ešte viac pripútali k mocipánom v Berlíne. Karol I. nesie zodpovednosť za útoky otravnými plynmi na talianskom fronte, ktoré si vyžiadali desaťtisíce životov.
Svoje zlyhania kompenzovali Karol a Zita, jeho manželka cvičeniami v pobožnosti, ktoré ale z pohľadu dneška nesú v sebe náznaky psychopatie. Karol sa spovedal trikrát do dňa, trikrát do dňa bol na prijímaní. Jeho religiozita sa vystupňovala v exile na Madeire, hlavne na konci jeho krátkeho len 35-ročného života.
V návrhu na cisárovo blahorečenie sa spomína aj "trpká chudoba," ktorú musela cisárska rodina znášať na Madeire. Pekná chudoba, keď mala panovnícka rodina k dispozícii vilu, park, 12-členné služobníctvo a apanáž od spriatelených šľachtických rodín, pokračuje SZ.
Pápež Ján Pavol II. vyhlásil počas svojho pontifikátu za svätých 470 osôb, blahorečil okolo 1 300 kandidátov. Za blahorečenie Karla I. sa angažoval aj rakúsky ultrakonzervatívny biskup Kurt Krenn. Ten však kvôli škandálu v kňazskom seminári v diecéze Sant Pölten už nebol koncelebrantom slávnostnej omše vo Vatikáne. Mnohí sa pýtajú, či biskupa nezradila jeho vlastná cirkev, ktorej venoval celý svoj život, uzatvára ST.
