Miroslav Sýkora patril s Petrom Steinhübelom medzi takzvaných priekopníkov organizovaného zločinu v porevolučnom Česko-Slovensku. SME to potvrdil aj policajný viceprezident Jaroslav Spišiak. Išlo o významných mužov podsvetia, ktorí po získaní prvotného kapitálu oficiálne priznali svoje firmy.
Dnes už také niečo nefunguje - predstavitelia podsvetia ich prepisujú na iné osoby. Tie nesmú byť na prvý ani na druhý pohľad spájané s týmto prostredím. Ide o ľudí, u ktorých nemožno vysledovať finančné toky peňazí oboma smermi bez podrobného skúmania.
Sýkora si však s takými záležitosťami v začiatkoch svojho fungovania ťažkú hlavu nerobil. O privatizáciu veľkých firiem začal mať záujem až v roku 1996. Existujú totiž dve alternatívy jeho zavraždenia.
Sýkora a Ivan L.
Prvou alternatívou, ktorá sa po Sýkorovej vražde vo februári 1997 medializovala - aj vďaka vtedajším bezpečnostným zložkám - malo ísť o dôsledok dlhotrvajúceho sporu medzi Sýkorom a Petrom Križanovičom pre ukradnuté milióny z VÚB Nitra v decembri 1995.
Druhou, ktorá je pravdepodobnejšia, mali byť stupňujúce sa nároky Miroslava Sýkoru voči vysokopostaveným činiteľom vtedajších štátnych orgánov ako odmena za mafiánove služby a mlčanie.
Podľa vyšetrovacieho spisu vraždu Remiáša vykonali sýkorovci.
V podsvetí sa špekulovalo, že Sýkora sa stretával s Ivanom Lexom. Zmienka o tom je aj vo vyšetrovacom spise o pozadí Remiášovej vraždy. Lexa to pred sudcom Rolandom Keménym poprel. Nechal si však otvorené zadné dvierka.
Kemény SME povedal: "Lexa pred rozhodovaním o vzatí do väzby k tejto veci povedal, že so Sýkorom a Ferusom vraj nikdy nehovoril a vedome sa nestretol. Povedal, že je možné, že sa stretli na nejakej akcii v nejakom podniku, ale on ich vraj nepoznal. Uviedol to, samozrejme, ako alternatívu - keby sa našiel človek, ktorý ich videl spolu."
Existuje verzia, podľa ktorej sa Lexa so Sýkorom mali stretávať na seneckých jazerách.
Kto bol "sýkorka"
Miroslava Sýkoru vlastne "sýkorka" nikdy nik nevolal, celé podsvetie i policajné zložky tak však dodnes hovoria jeho mužom. V podsvetí mal prirodzenú autoritu aj z dôvodu, že bol nadpriemerne inteligentný. Štúdium začal diplomatickou školou v Moskve, kde pracoval jeho otec, po návrate na Slovensko nastúpil na žurnalistiku.
Štúdium však už vtedy Sýkoru veľmi nebavilo, niekoľko ročníkov opakoval. Hoci nemal problém s učením, po 3. ročníku z vysokej školy dobrovoľne odišiel. Spolužiaci si ho pamätajú ako usmievavého muža, ktorý ich v každej situácii obraňoval.
"Keď sme ho stretávali v Danube na káve, nikomu ešte nenapadlo, že je mafián," povedala jeho spolužiačka SME. "Vtedy to medzi študentmi, pochádzajúcimi z bratislavských rodín, vyzeralo tak, že všetci mali peniaze - nikomu teda nenapadlo, že Miro ich má o čosi viac."
Sýkora patril odjakživa medzi takzvanú bratislavskú zlatú mládež. "Nechodil ani na študentské brigády. Hovorieval, že nebude šaškovať pri manuálnej robote."
Manželka Eva, s ktorou má 2 deti, na Sýkoru nespomína práve v dobrom. Vraj sa o nich veľmi nestaral. Spolužiačka: "Zato sa staral o akéhosi chalana z ulice. Zobral si ho pod ochrannú ruku - platil jemu aj jeho mame účty, kupoval mu oblečenie, dával peniaze. Nešlo o nejakého intelektuála, bol mu však nadovšetko oddaný. Bol taký Mirov prívesok."
Čo Sýkora robil?
Hoci Sýkora pôsobil navonok skôr pozitívne, bol jedným z najnekompromisnejších bossov podsvetia. Jeho ľudia mali v agende všetko - od výpalníctva cez veľké krádeže až po niekoľkonásobné vraždy. Boli - a tí, čo žijú dodnes, sú - najobávanejšími mužmi podsvetia Bratislavského kraja.
