Washington 24. septembra (TASR) - Jeden z irackých vedcov tvrdí, že najvýznamnejšie materiály nevyužitého jadrového programu jeho krajiny boli ukryté pod lotosovým stromom v jeho záhrade, nedotknuté viac ako desať rokov pred americkou inváziou v minulom roku.
Ich existencia, ako uvádza dr. Mahdí Ubajdí vo svojej knihe s názvom Bomba v mojej záhrade, je však dôkazom, že medzinárodné spoločenstvo by malo byť ostražité, keďže aj iné krajiny sa snažia kopírovať úspechy Iraku pred vojnou v Perzskom zálive s cieľom vyrobiť komponenty potrebné pre jadrový program.
Ubajdí vo svojej knihe opisuje snahu zosadeného irackého prezidenta Saddáma Husajna o získanie jadrovej bomby.
"Hoci Saddám nemal nikdy k dispozícii jadrové zbrane, príbeh o tom, ako blízko sa Irak dostal k ich vyvinutiu, by mal slúžiť ako červená zástava pre medzinárodné spoločenstvo," píše Ubajdí so spoluautorom knihy Kurtom Pitzerom.
Vedec opisuje svoj výskum počas takmer polstoročia bývalého režimu, vrátane plánov na kľúčové komponenty a prototypov pre výrobu jadrových zbraní, zakopaných v plastovom sude v blízkosti jeho ružovej záhrady. O úkryte materiálov vedeli iba dvaja najbližší Saddámovi zástupcovia.
Hoci len sám bývalý diktátor presne vie, prečo neobnovil svoj jadrový program, Ubajdí sa domnieva, že Saddám si možno uvedomil rozsah tohto náročného kroku.
Inšpektori OSN rozpustili program, odstránili zásoby obohateného uránu a odhalili irackú medzinárodnú sieť dodávateľov. A Saddám bohatol na programe OSN ropa za potraviny a zároveň si zabezpečoval vyššiu kontrolu nad obyvateľstvom závislým od neho kvôli základným produktom ako je múka, konštatuje Ubajdí. Byť chytený pri dovoze komponentov potrebných na výrobu jadrovej zbrane by znamenalo ukončenie programu.
Napriek tomu Saddám nechal fungovať až do roku 2003, hoci zjavne bez jadrových zbrojných programov, Irackú komisiu pre jadrovú energiu.
"Všetko, čo zostalo, sú informácie v našich hlavách a dokumenty ukryté v mojej záhrade," píše Ubajdí.
Ubajdí (60) bol tvorcom irackej centrifúgy, kľúčového komponentu pri jednej metóde obohacovania uránu použiteľného na výrobu bomby. Považuje to za najnebezpečnejšiu súčasť jadrovej technológie, pretože s tým spojené zdokonalenia umožňujú ukrývať programy na obohacovanie uránu v jednom objekte.
Iracký vedec spolu so svojimi kolegami mohol v 80. rokoch cestovať po svete a zbierať poznatky o centrifúgach a súčiastkach od odborníkov a súkromných spoločností v USA, Nemecku, Švajčiarsku, Francúzsku či Anglicku. V tom období ešte Saddám nebol nepriateľom Západu.
Do konca 80. rokov Irak dosiahol značné úspechy. Medzinárodná pomoc sa však zastavila po tom, ako Irak v auguste 1990 napadol Kuvajt. Po Saddámovej porážke prišli do krajiny zástupcovia OSN s cieľom rozpustiť zbrojné programy. V tom čase začal iracký režim zahladzovať akékoľvek stopy svedčiace o obohacovaní uránu.
Po invázii v roku 2003 sa Ubajdí snažil odniesť materiály o jadrovom programe ukryté v jeho záhrade americkým úradom. Vo svojej knihe opisuje dezorganizáciu, keď sa oňho naťahovali americká Ústredná spravodajská služba (CIA) a vojenská tajná služba.
Ubajdí mohol odovzdať všetky informácie, ktoré mal k dispozícii, až po dlhých rokovaniach, na ktorých sa zúčastnil aj bývalý zbrojný inšpektor David Albright.
Pri pohľade späť do minulosti má Ubajdí problém zdôvodniť, prečo bol ochotný vyzbrojovať diktátora, ktorého vláda ho raz držala šesť mesiacov v odlúčení od jeho rodiny, aby sa mohol venovať práci.
Ako tvrdí, bola to otázka národnej hrdosti a vedeckého bádania, ale viac než čokoľvek iné, bolo to predovšetkým zo strachu. "Ak sa na to spätne pozriem, myšlienka, že Saddám má v rukách desiatky jadrových bômb, je hrôzostrašná," hovorí.
