FOTO SME – JANA KOLLÁROVÁ
„Úspešné ženy nemôžu mať všetko,“ priznáva Zuzana Szatmáry. „S priateľmi si rozumiem, v partnerstve je to už horšie. Každodenné varenie považujem za kreatívny oddych, zvládam domácnosť, okrem toho píšem, pracujem a nebodaj pôsobím, že nemám z ničoho strach. Kde je potom miesto pre muža? Muži sa pri mne cítia ukrátení. Je to známy fenomén tzv. career woman. Žiť so mnou je ťažké,“ dodáva absolventka dvoch manželstiev. Tvrdí, že najlepším priateľom ženy je často homosexuál. „Tam je čisté priateľstvo – bez rivality medzi ženou a mužom a ženami navzájom.“
Práve pre sebestačnosť a nezávislosť niektoré feministky Zuzanu Szatmáry kritizujú: „S priateľkami-feministkami sme v príjemnom dlhoročnom spore. Som ‘oberfeministka‘ a myslím si, že ženy sú lepšie vybavené pre požiadavky tretieho tisícročia. S mužmi je ale zase veľmi dobre – preto ich musíme chrániť a pestovať. “
Aj Elvis bol proti ruskej okupácii
Riaditeľka Nadácie Charty 77 sa k svojej súčasnej práci dostala cez desiatku iných zamestnaní. Na začiatku bol pokus o kariéru architektky, ktorú jej vybral otec: „Aby som mala remeslo v rukách.“
Jej snahu o štúdium na VŠMU rodičia kategoricky zmietli zo stola: „Som rozhlasové dieťa, robila som úplne prvé vysielanie STV a chcela som ísť na herectvo. Otec povedal, že jedna cirkusantka doma stačí, a mama, herečka, ma nedokázala podržať. Myslela si, a nečudujem sa jej, že s takou židovskou tvárou na Slovensku neuspejem.“
Po dvoch semestroch architektúry to zabalila, začala študovať sociológiu: „Po konflikte židovských študentov s vtedajším vedením katedry som prestúpila do Prahy, kde ma zasiahli normalizačné opatrenia. V piatom ročníku sociológiu zrušili a študentov vyhodili.“
Začala sa živiť ako vychovávateľka v polepšovni, ako sociálna sestra, upratovačka, sústružníčka, čašníčka, sem-tam ako publicistka, používajúc meno manžela, a najdlhšie pracovala ako technická prekladateľka.
„To všetko po návrate z emigrácie. Nemali sme žiadnych príbuzných. Neprežili Osvienčim, alebo emigrovali. Otcov brat odišiel do Kanady, teta žila v Dánsku.
Jej vlastný odchod za hranice bývalého Československa bol nemenej dobrodružný: „Nemali sme urobené skúšky, hrozili nám dekanské termíny, všetci niekam utekali. Opýtala som sa priateľky, či nepôjdeme aj my, a popoludní sme sa už viezli taxíkom cez hranice s Rakúskom. Doma nebol nik, tak som nechala na stole lístok – škola začína v októbri, idem niekam preč. Vrátila som sa o dva roky. Vonku sme sa, pochopiteľne, tvárili tragicky, aké je to doma hrozné. Nikto z nás vtedy ešte nepoznal dôsledky.“
Vstup do politiky? Akoby si si odťal hlavu
Otec Zuzany Szatmáry, spisovateľ a publicista Juraj Špitzer, bol veľkou autoritou s veľkými nárokmi. So svojou dcérou komunikoval ako so seberovnou a hnevalo ho, ak mu nestačila: „Túžil mať syna. Holokaust ho nesmierne poznačil – duchovne aj duševne. Odmietal mať deti, jediným kompromisom mal byť syn, pretože len chlap vydrží, keď je zle. Jeho nároky boli mimoriadne, otec bol veľký macho, veľký partizán, veľký disident. Všetko bolo vždy veľké – aj optimizmus a depresie. Až môjho syna Michala dokázal vnímať ako dieťa.“
K Špitzerovej partizánskej minulosti sa na istý čas pridala aj komunistická – napriek tomu alebo práve preto odrádzal od členstva v akejkoľvek strane aspoň svoju dcéru, a to počas celého života: „Keď som dostala prvú ponuku, od Lászlá Szigetiho, odmietla som. Volal ma do Národného zhromaždenia, vraj tam treba ľudí a v zozname mu ešte chýbajú. Nemala som ani predstavu, čo to obnáša, a vôbec sa mi nechcelo ísť do Prahy.“
Rovnako skončili aj ďalšie ponuky: „Politiku vnímam ako záujem o veci verejné. Myslím, že som v nej viac než členka nejakej politickej strany. Vstupovať do slovenských politických strán znamená dať si odťať nohy, ruky a prípadne aj hlavu.“
Toto si o ženách vo vrcholovej politike myslí?
„Máme veľa schopných žien, ktoré vysoko preskočia ľudí vo formálnom politickom živote. A nepotrebujú na to žiadne štruktúry, ktoré im držia chrbát.“
Štyri hodiny depresie denne
V nadácii, ktorej hlavnou náplňou je bezplatná právna ochrana a advokácia, sa Szatmáry stretáva aj s klientkami, ktoré sa nevedia presadiť a nárokovať si, čo im patrí: „Očakávajú, že za nich všetko urobíme. Je úplný zázrak, ak za nami príde klient, ktorý spolupracuje a je rád, keď dostane nástroj na vyriešenie svojich problémov.
Aj preto sa tri hodiny depresie denne počas posledných rokov rozrástli na štyri. „Keď je najhoršie, zaleziem do postele, čítam filozofické a kuchárske knihy, detektívky a spím. Talmud hovorí, že z veľkého trápenia sa treba vyspať. V spánku sa duša spája s nekonečnom a v nekonečne sa všetky starosti rozplynú.“
Pomáhajú jej i stretnutia s priateľmi, ktorým môže povedať – Vieš čo, je mi nanič. „Vraví sa, že niektorí ľudia sú stromy a tí ďalší sa o ne opierajú. Pre mňa bolo vždy krajšie a dôstojnejšie byť stromom. To však neznamená, že aj strom netreba niekedy podoprieť.“
