FOTO SME – ĽUBOŠ PILC
„Po mame som našla malý, zažltnutý slovník, v ktorom opisuje každý deň od môjho narodenia. Posledný záznam je z obdobia, keď som mala rok a pol. Stálo tam: Strašne papuľuje!“ spomína so smiechom sociologička Iveta Radičová. Už odmalička si autority dokázala „vyrozprávať“.
Riaditeľka Centra pre analýzu sociálnej politiky Space a docentka Katedry politológie FiF UK umenie argumentácie prezentuje v médiách, sociologických štúdiách a medzi študentmi rôznych univerzít na Slovensku, v Česku, vo Veľkej Británii, Francúzsku, Švédsku, v Rakúsku aj USA.
Pričom v pravidelných intervaloch dostáva aj ponuky na vstup do vrcholovej politiky: „Tam však nestačí byť len odborník. Naopak, životný kompromis vstupu do niektorej vládnej strany bol vždy pre mňa neprijateľný. Na druhej strane som vďačná odborníkom, ako je Vlado Krivý alebo Soňa Szomolányi, ktorí tento kompromis urobili, a mohli tak byť mojimi učiteľmi v sedemdesiatych rokoch.“
Radičová napriek tomu spustila pred vyše rokom projekt Ženy v politike: „Na kandidátkach do volieb pred rokom 1998 som síce našla mená žien, ale na nezvoliteľných miestach. Napríklad Helena Woleková.“
Nestotožňuje sa celkom s kvótami, považuje ich za stimulujúce v prvej fáze: „Sú to dočasné opatrenia, ktoré pomôžu len pri vysokej angažovanosti žien a ich vôli vstupovať do veľkej politiky pri prevládajúcom názore, že rozpor je spôsobený nefungujúcimi pravidlami hry. Na začiatok sú však možno potrebné?“
Vlak dobehla, hoci v prvej triede nesedí
Na štúdium sociológie má Radičová výborné spomienky. Ideologický balast vyvážili kvalitní pedagógovia: „Okrem profesora Hirnera ma učili Vlado Krivý, Soňa Szomolányi a Fedor Gál. Prednášali nám odborníci z Čiech, a hoci to teraz vyznie smiešne, vtedy bol výborný aj Zeman.“
V čase revolúcie bola hovorkyňou VPN a začala učiť na katedre sociológie, rozhodla sa študovať v Oxforde: „Martin Bútora mi vtedy ponúkol prácu poslankyne v novom parlamente. Rozhodla som sa možno trochu sebecky, ale mala som pocit, že v prvom rade treba urobiť niečo so svojou profesiou.“
Návrat na Slovensko po ôsmich mesiacoch vo Veľkej Británii bol rozpačitý: „Bolo po prvých slobodných voľbách, veľa vecí sa zmenilo a ja som tomu zrazu nerozumela. Mala som pocit, že za tých osem mesiacov prešlo osem rokov.“
Zároveň bojovala s pocitom, že profesionálny vlak jej vďaka obdobiu do roku 1989 nenávratne ušiel: „Dnes tvrdím, že som ho dobehla. Hoci – nesedím v prvej triede.“
Rok 1989? Divoká zima. Ale úžasná
Roky normalizácie by mali byť pre Radičovú nočnou morou – jej otca prinútili odísť z aktívnej novinárčiny – napriek či navzdory tomu má na to obdobie tie najlepšie spomienky: „Ako robotník mal viac voľného času, ktorý mi intenzívne venoval. Z jeho veľkého profesijného nešťastia som vlastne ťažila.“
V roku 1968 mala desať rokov, rovnako ako jej dcéra Eva v roku nežnej revolúcie: „Vedela som, že si bude tak ako ja veľa pamätať, preto sme ju s manželom brávali so sebou na akcie. V čase výjazdov po Slovensku sme však naše dieťa odložili k starým rodičom a viac-menej nás tri mesiace doma nebolo. Bola to divoká zima, ale úžasná.“
