Meno podnikateľa Mariána Vávru sa vo Zvolene a okolí skloňuje s úspechom. Pozná ho každý. Ako kedysi aktívneho hokejistu aj ako viceprezidenta Slovenského zväzu ľadového hokeja. Jemu sa s Jánom Filcom podarilo dostať slovenských legionárov z NHL späť do reprezentácie, jemu sa podarilo vrátiť zvolenskému hokeju lesk.
Čo ho viedlo k tomu, aby zvolenskému hokeju, ale aj banskobystrickej hádzanej upísal nielen svoj čas, ale aj svoje milióny? Vávra odpovedá jednoducho - bláznovstvo, bláznovstvo a bláznovstvo. Nič iné!
"Je to choroba. To nie je o uznaní - ani ho nechcem. Šiel som do športu preto, aby som sám sebe dokázal, že je úplne jedno, čo budem robiť, ale keď to budem robiť, tak budem úspešný. Bola to potreba preklenúť nedostatok adrenalínu v krvi."
Rozpočet na majstra: 50 miliónov
Keď vstúpil Vávra koncom deväťdesiatych rokov do zvolenského hokeja, ten bol nad priepasťou druhej ligy. Keď o pár rokov odchádzal z postu viceprezidenta klubu, boli Zvolenčania víťazmi extraligy.
"Keď som tam prišiel, povedal som - toto bude naša firma, ktorú musíme podľa všetkých zákonitostí podnikania ozdraviť. Odrezali sme všetky veci, ktoré odčerpávali peniaze a, samozrejme, všetci ľudia museli odísť."
Úspech bol logický. "Každý klub, kde sa zíde pár schopných ľudí s potrebným finančným balíkom, môže dokázať to isté." Podnikateľ odhaduje potrebný ročný rozpočet na majstra extraligy na 50 miliónov korún. Získavanie sponzorov pre šport pritom nie je podľa neho zložité.
"Stačí mať kvalitný projekt a musia byť presvedčení, že sa z ich peňazí nefinancujú osobné záležitosti. Hokej je na Slovensku pre podnikateľov stále športom číslo 1." Do ligového natečie ročne 400 miliónov súkromného kapitálu od sponzorov a z reklamy.
"Šport a úspech v športe je len a len o ekonomike," tvrdí Vávra a pokračuje, že športovci sú len nástrojom, predĺženou rukou, robotníkmi. "Manažéri zabezpečia, že prídu tí najlepší. Hráči urobili výsledky, lebo vedeli, že presne v deň výplat budú mať peniaze na účte."
Priemerný hráč zarába okolo 50-tisíc korún mesačne, ale ročné príjmy špičkových hokejistov sa pohybujú okolo 2 až 2,5 milióna korún.
Politici ho chceli "zobchodovať"
Nie nadarmo má Vávra vo Zvolene povesť muža správnych rozhodnutí. Sám o sebe tvrdí, že sa snaží všetko robiť tak, aby sa mohol ráno pokojne pozrieť do zrkadla.
Do slovenského biznisu vstúpil hneď po páde socializmu. Ešte v čase tvrdej normalizácie legálne vycestoval do Fínska a pracoval vo vplyvnej firme na výrobu celulózy. Tam získal kontakty a prvé informácie o reálnom podnikaní.
Po páde režimu vedome nevyužil politické privatizačné vlny, ale svoje zahraničné kontakty a založil obchodnú spoločnosť na predaj luxusného nábytku. Tá dnes zamestnáva 120 ľudí.
"Môj priateľ, vplyvný fínsky podnikateľ, mi hovoril, že politika s ekonomikou je blízka, ale čím ďalej sa dokážem od nej držať, tým budem mať v biznise lepší imidž. Nedajú sa naraz robiť politika a biznis, to je choré. Za všetkým je potom veľa nekalých vecí, ktoré raz vyplávajú na povrch."
Podnikateľ však priznáva, že aj jeho chceli politici "zobchodovať". Tí z vplyvnejších i menej vplyvných strán. Výmenou za Vávrove peniaze mala byť práve politická perspektíva. Ponuky však odmietol, zafinancoval im len drobné služby pred voľbami.
"Robí sa to jednoducho. Príde za vami politik, najskôr požiada o malú podporu a nakoniec vám za niekoľko miliónov ponúkne miesto na kandidátke. Bez problémov vám povedia - za toľko a toľko miliónov dostanete takú a takú pozíciu. Bez sprostredkovateľov - boli to ľudia, pôsobiaci priamo vo vedení."
Takto to vraj funguje všade vo svete, otázkou však je, ako ľudia, ktorí sa nechajú do politiky vtiahnuť, ďalej fungujú. Vávra pripúšťa, že aj jeho v začiatkoch lákalo byť tam, kde sa o veciach rozhoduje.
Dnes tvrdí, že keby vstúpil, údajne by nebol tak ďaleko, ako je.
Život za obličku
Pojmom snaha a šťastie neprikladá Marián Vávra veľký význam: "Slová o snahe sú podľa mňa skôr prejavom neschopnosti. Šťastie - to je len chuť pracovať, schopnosti, vzdelanie, množstvo sebaodriekania - a to všetko spojené dokopy. Ak je to naozaj tak, tak mám šťastie."
Vie, o čom hovorí - za najťažšie rozhodnutie v živote považuje chvíľu, keď sa rozhodol svojmu 25-ročnému synovi darovať na transplantáciu obličku. Riziko rozhodnutia bolo veľké, lekári ho odhadovali 50 na 50 percent.
"Bolo to ťažké. V kútiku každého z nás drieme pud strachu a sebectva, len niekto o tom nehovorí. Každý si v takej chvíli položí otázku - prečo práve ja? No rozhodnutie nakoniec musí prísť."
Pokiaľ by sa nenašiel darca, jediným riešením pre syna bola dialýza a tá je podľa Vávru umieraním za živa. Pravdepodobnosť, že organizmus prijme obličku od rodiča, bola najväčšia.
"Bol to obrovský zásah do mojej psychiky. Priznám sa, že som sa pripravil na to najhoršie. S právnikom som spísal závet, nechcel som nechať nič na náhodu. Dva týždne pred operáciou bolo mojich najťažších 14 dní v živote."
Zaspávať a ráno sa budiť s myšlienkou na to, ako to celé dopadne, neželá nikomu. Satisfakciou sa však stal deň po - veľmi dobre si ho pamätá. Zobudil sa v izbe Rooseveltovej nemocnice, vedľa seba videl syna. "Keď som sa dozvedel, že oblička funguje, bol to neskutočný pocit!"
Michal Vávra dnes športuje, pracuje v otcovej firme a vzdeláva sa. Pred niekoľkými dňami oslávili obidvaja spoločne narodeniny - narodili sa v jeden deň, dokonca v jednu a tú istú hodinu.
DANIEL VRAŽDA
