Madeleine Albrightová. Mária Terézia. Evita Perónová. Margaret Thatcherová. Indira Gándhiová. Bénazír Bhuttová. To sú ženy, ktoré mali zásadný vplyv na dianie vo svojej krajine, ale aj vo svete. Nik ich pritom nemusel protežovať – silu svojej osobnosti preukázali schopnosťami, pracovitosťou, s ktorými sa snúbila pochopiteľná ctižiadostivosť.
Čo vlastne viedlo tieto ženy k tomu, aby vstúpili do politiky?
Čo ich viedlo k tomu, aby sa verejne angažovali?
Emancipácia, peniaze či možno aj istá miera exhibicionizmu?
Alebo presvedčenie, že len tak po nich niečo zostane?
A ako to je s ambicióznosťou žien v slovenskom spoločenskom živote?
Šestnásť poslankýň slovenského parlamentu a dve ženy vo vláde - taká je bilancia zastúpenia žien v slovenskej vrcholovej politike. Jedni hovoria, že je nízka, ďalší súhlasia, ale aj argumentujú, že ide o vec ponuky a dopytu. Ďalší zase uvažujú o zavádzaní kvót - HZDS a SDĽ ich dokonca už majú. Mečiarovo hnutie hovorí o päťdesiatpercentnej potrebe žien vo svojich radoch, Koncošova ľavica má stanovených dvadsaťpäť percent.
Aj o tom, či sú také kvóty namieste, sme sa rozprávali s poradkyňou vicepremiéra Katarínou Mathernovou, so sociologičkou Ivetou Radičovou a s riaditeľkou Charty 77 Zuzanou Szatmáry – so ženami, ktoré sa v spoločnosti nepresadili vďaka (diskriminačným) príkazom o nediskriminácii, ale vďaka svojim vedomostiam a schopnostiam.
Pripravila
JANA KOLLÁROVÁ
