Bývalý politik Peter Zajac už patrí do občianskej sféry, z vrcholovej slovenskej politiky odišiel po dvanástich rokoch – dobrovoľne a po dlhom zvažovaní.
„Miroslav Kusý napísal, že mi praskli nervy. Nebolo to tak. To rozhodnutie vo mne dozrievalo rok.“
Hoci tvrdí, že vždy bude človekom uvažujúcim aj v politických dimenziách, o momentálnom stave tejto scény sa dnes vyjadruje opatrne: „Na Slovensku je deformovanejšia ako pred rokom 1998. To znie veľmi všeobecne, ale bude to mať praktické dôsledky, lebo ľudia ešte viac veria nesplniteľným sľubom ako čitateľnosti politických strán.“
Jeho brat Rudolf pracuje v úzkom tíme Aliancie nového občana, Peter Zajac hodnotí túto novú stranu rezervovane: „Rovnako ako Smer. Nečudo, že pri nich ide o strany s ľubozvučnými názvami. Nemožno ich však odvodzovať od nejakých jasne pomenovaných politických hodnôt. Smer – aký? Dopredu, dozadu, nabok? ANO je strašne milé slovo, ale áno na čo? Obsahy týchto politických strán nemožno odčítať. Na Slovensku sa ešte dlho, možno štyri roky, ale podľa mňa ešte dlhšie, nevytvorí normálny politický systém.“
Prognózy myšlienkového tvorcu novodobej demokracie nie sú ružové
Peter Zajac vstúpil na politickú scénu hneď v novembri 1989, bol dlhé roky nepísaným myšlienkovým tvorcom revolučných a strategických scenárov, dnes si však netrúfa (alebo nechce) pomenovať politické usporiadanie Slovenska po voľbách v roku 2002.
„Na základe mojej skúsenosti mám istý odhad, ale veď počkajme si. V každom prípade značná časť médií, zahraničných i našich diplomatov v zahraničí začína vyvíjať tlak na to, aby sa vytvorila taká vládna koalícia, v ktorej môže byť Smer, ANO, SDKÚ, KDH, SMK – teda všetko, čo má ruky a nohy, len aby tam nebolo HZDS. Zatiaľ sa o tom veľmi nehovorí, ale ten tlak tu je – veľmi evidentný a veľmi silný.“
Zároveň Zajac ako skúsený ideológ pomenúva dôsledky takých zoskupení: „Škoda, že teória menšieho zla sa potom v praxi premieňa na väčšie zlo. Slovensko má dve skúsenosti dvadsiateho storočia, ktoré to absolútne potvrdzujú. Takže dnes, keď sa začína uvažovať o tom, že tu bude nevyhnutná nejaká vláda menšieho zla, si dovolím predpovedať, že takáto vláda nebude pre Slovensko dobrou vládou. Aj to, že akákoľvek takáto vláda – a iná asi nebude možná – bude horšia, ako je súčasná a ako sa vnútorne rozložila táto koalícia.“
Reakcia, či to mohlo pri ľavo-pravej koalícii inak dopadnúť, je však podľa expodpredsedu a exčlena DS jednoznačná: „Áno. Ale to by museli byť, celé štyri roky splnené niektoré základné predpoklady – že by sa gros reforiem urobilo za prvý rok, najneskôr v polovici druhého. Každý demokratický politik, ktorý je vo vláde, stojí pred problémom – že má len štyri roky, kde musí urobiť aj nepríjemné reformné kroky. Ak to však vláda rozkladá na nejaký horizont za, ba až za vládnym obdobím, sama sa akosi odsudzuje na neúspech.“
Zajac si totiž myslí, že hoci sa spočiatku tejto koalícii darilo presadzovať zásadné reformy – ekonomické, reformu verejnej správy, boj proti korupcii – dnes to už tak veľmi neplatí.
A ponúka aj dlhodobé riešenie: „Politika nie je laboratórium, kde sa dá experimentovať. Politika je niečo, o čom sa už na Slovensku ani nehovorí – princíp lojality.“
(dam)
