Balogh: Prežil som Dachau

Koncentračný tábor v Nemecku Dachau vítal väzňov cynickým nápisom pri hlavnej bráne - Existuje cesta k slobode. Jej míľnikmi sú poslušnosť, pracovitosť, čestnosť, poriadok, čistotnosť, triezvosť, pravdovravnosť, obetavosť a láska k vlasti. Realita bola úplne iná. Dachau bol pre jeho obyvateľov peklom na zemi. Zrejme jediným slovenským Rómom, ktorý ho prežil, je dnes 76-ročný JOZEF BALOGH, na ktorom robili aj pokusy. Denníku SME o tom poskytol svedectvo.

Ako ste sa dostali až do koncentračného tábora Dachau?

V roku 1943 zobrali môjho otca a viacerých Rómov z Ťahanoviec a odviezli ich do pracovného tábora v Maďarsku. Začiatkom novembra zobrali ďalších. Skoro ráno maďarskí žandári obkľúčili našu osadu v Ťahanovciach, transportovali nás do Košíc na políciu a odtiaľ zasa do Moldavy nad Bodvou. Napokon nás šupli do podzemnej väznice v Komárne a o niekoľko dní odšikovali do transportu. To už nás brali Nemci - smer Dachau. Od nás z Ťahanoviec tam boli 6 Rómovia. Oni sa však už z Dachau nevrátili.

Takže ste prežili ako jediný ťahanovský Róm?

Hej. Bol som mladý, vtedy som nemal ani 16 rokov.

Čo vám tam dali robiť?

Upratovali sme mŕtvoly, ktoré sa váľali všade. Bolo to ťažké a hrozné.

Čo vás najviac šokovalo?

Viete, to nie je ako teraz. Moje 13-, 14-ročné deti mali rozumu o svete nadostač. My sme vtedy boli iní, nič sme nepoznali. Ja som nemal ani šajnu o tom, čo je to láger, alebo že sú nejaké koncentráky.

Bolo tam veľa fyzického násilia?

Bitky? Každé ráno a večer nás vonku na takzvanom apelpľaci počítali - či bola zima, či horúco. Niekedy sme tam museli stáť nahí a sčítavali nás celé hodiny. Museli sme sa hlásiť a pritom nás stále bili hlava-nehlava. Bili a bili.

Stávalo sa, že pri tom niekoho aj zabili?

Videl som napríklad, že pri stene pod barákom rezali mŕtvoly, ktoré sa ešte trocha hýbali. Potom ich ťahali krvavých po zemi. O tom sa ani nedá hovoriť. Videl som, ako jeden Nemec naháňal mladého Rusa. Mal asi 25, 26 rokov. A ten esesák ho mlátil dovtedy, kým neumrel.

Aj vy ste zažili fyzické týranie?

Takmer stále.

Aká bola táborová strava?

Keď sme šli do roboty, dali nám šupy zo zemiakov alebo repu. Takú pre dobytok. Dávali nám vodové polievky. Keby sme nerobili, poriadne by nás zbili. A ja som to prežil. Prišiel som domov ako haring, suchý ako drevo. Len kosti a koža. Tam naozaj denne umierali stovky ľudí. Dachau bol veľký komplex, prešiel som ho, keď nás oslobodili Američania.

Je pravda, že esesáci sa tam zabávali aj tým, že púšťali na väzňov psy?

Boli aj také prípady. Ja som radšej nechodil von, bol som vtedy slabý. Tam sa umieralo v húfoch.

Na vás dokonca robili lekárske pokusy.

Na mne ich robil jeden lekár, Poliak. Musel to robiť, inak by ho hneď zabili.

Viete, čo vlastne skúmali?

To sa nedá povedať. Dali mi čosi vypiť, takže som o tom nevedel nič. Robilo sa to v budove, čo vyzerala ako nemocnica. Sám neviem, ako som sa dostal tam ani odtiaľ - späť do normálneho lágra.

Stalo sa vám aj to, že ste si večer ľahli vedľa niekoho a ráno ste sa zobudili pri mŕtvom človeku?

Stávalo. Keď som mal už ísť domov, ležal pri mne na tých drevených doskách jeden Maďar. Keď prišiel do Dachau, mal na sebe vojenskú rovnošatu, myslím, že to bol kapitán. V deň, keď prišli Američania, mi hovoril: Ja ťa odveziem domov, až do Košíc. A ráno už nežil.

Dokázali by ste po rokoch odpustiť tým dozorcom?

A to sa dá?! Vôbec sa nesprávali ľudsky. Boli ako dáke divé vlky. Bolo im všetko jedno. Jeden Talian ma tak udrel palicou po chrbte, že som z toho tri dni spal. Taliani - to boli blockleiteri, šéfovia barakov a rôzni kápovia. A boli krutejší než Nemci. Prečo to všetci robili? Čím viac bolo mŕtvol, tým mali väčšiu radosť. Neboli ako ľudia, ale ako ľudožrúti.

Mali ste na ruke vytetované osobné číslo?

Mal. 136369. Po nemecky to bolo hundertsechsunddreisig dreihundertneunundsechtsig. Doteraz si to pamätám.

Čo vám pomohlo prežiť každodennú hrôzu?

Sám neviem. Možno osud.

Myslievate na to i dnes ?

Nie - keď sa dá. No keď som sám a ľahnem si, niekedy sa mi myšlienky vracajú aj celú noc. Napríklad na to, keď nás viezli do lágra - asi mesiac som bol zavretý vo vagóne bez vody, bez všetkého.

To vám počas tej dlhej cesty nedali ani napiť?

Nič, nič. Viete, čo nám dali? Otvorili vagón a vrútili doň marmeládu. Predstavte si! To bolo ešte horšie ako nič. Už vo vagónoch mnoho ľudí zomrelo. Bol to strašný transport. Všetko sa tam robilo - všetky potreby. Ani sa nedá veriť, ani opísať, čo sa tam dialo. V jednom vagóne šli s nami napríklad Židia - neviete si predstaviť, čo esesáci robili s tými ženami! Ten krik som počul na vlastné uši. Bili ich, zabíjali. Bolo im to jedno.

Robili to pre zábavu?

Veru tak. Nebrali nás ako ľudské bytosti.

Koľko ste boli v Dachau?

V novembri 1944 nás zobrali z osady a v máji nás oslobodili Američania.

Dá sa na to všetko zabudnúť?

Nedá! A roky po vojne sa ma na to nik nepýtal. Až teraz. A ja som to všetko mal napísané do zošita, aj nahrané na kazete. V našej škole, ale páska už zmizla.

Autor: Braňo Dobšinský