Za slovenského štátu boli u nás Cigáni na základe modifikácie norimberských zákonov takmer vylúčení zo spoločnosti. Bolo im zakázané prakticky všetko. Róm Ján Klinec z Dúbravy pri Detve o tom SME hovorí: "Sloboda nebola."
Nemohli ísť do kina, do spoločnosti, ba ani nastúpiť do autobusu. Nemohli ísť na nákup do obchodu. "Gardisti hneď išli po nás. Za to hrozilo aj väzenie. Mohli ste byť čistý, poriadny Cigán, nikde nepustili, nič nepomohlo. Brali všetko jedno - Cigán ako Cigán."
Etnológ René Lužica o tom hovorí ako o forme apartheidu. "Keď ľudia na základe rasových znakov - ktoré sú navyše veľmi nejednoznačné a pofidérne - boli úplne oddelení od spoločnosti."
Obrany proti tejto diskriminácii nebolo. Rasizmu sa totiž dopúšťal samotný štát, najmä jeho represívne zložky. Vymývaniu mozgov sa nevyhli ani deti.
Citát zo slovenskej vlastivedy z roku 1944 hovorí za všetko: "Cigáni patria k posledným zvyškom primitívov na Slovensku. Nepatria medzi ľud ani plemenom, ani rečou, ani náboženstvom a zamestnaním."
Klinec: "Bola to nehoráznosť, ale nemohli ste sa prejaviť a dovolávať sa pravdy. Nedalo sa nič - len čušať. Bakuľa a pelendreky boli na dennom poriadku."
Dediny na okraji
Vtedy sa podľa Klinca mohla vypísať petícia o odstránení Rómov z dediny. "Aj ženy podpisovali, o tom viem. Čo sa ma najviac dotklo, bolo, že sme im nič neurobili - boli sme slušní, čistotní a pracovití Cigáni. A toto..."
Tradičným opatrením bolo búranie cigánskych obydlí pri štátnych a obecných cestách. Pod dohľadom žandárov a gardistov boli Cigáni pod hrozbou násilia nútení rozbúrať svoje obydlia a nanovo ich postaviť tak, aby neboli nikomu na očiach.
Do miest a obcí mohli vstúpiť len vo vyhradených dňoch a hodinách. Po vojne chcel Klinec vyvolať konfrontáciu, aby vedel dôvody, prečo sa to dialo. "Lenže na polícii mi povedali: Ešte ste mladý, nerobte aféry."
Opití gardisti
Keďže rasovo zameraná legislatíva zaručovala beztrestnosť násilia voči cigánskemu obyvateľstvu, Rómovia sa často stávali aj obeťami priamych fyzických útokov a psychického teroru gardistov.
Klinec: "Za dňa žandári išli s richtárom, čo im poukazoval, kde čo je a potom gardisti navštevovali naše koliby. Prišli v noci, čižmami stúpali po perinách, pod ktorými sme spali, oblievali ich vodou. Čo vám budem hovoriť. Skrátka - boli opití."
Nočné razie mali rôzne zámienky. Obľúbenou bolo odvšivenie, pri ktorom mužov i ženy ostrihali dohola alebo do pol hlavy či posmešne vystrihali do kríža.
Denník Gardista písal: "Začalo sa s praktickým riešením židovskej otázky a po praktických skúsenostiach čoskoro príde rad aj na Cigánov."
Tábory nútených prác
Slovenský štát preto už na jar 1941 zriadil predovšetkým pre Cigánov "a iné asociálne živly" 9 táborov nútených prác. Oficiálne ich charakterizovali ako "miesta na hospodárske využitie so zreteľom výchovným a karanténnym".
Výnimky sa robili iba v prípade preukázania zamestnania. Stačilo, ak sa dotyčného Róma zastal sedliak či remeselník a vyhlásil, že jeho prácu potrebuje. Klinec: "Mali sme dvoch kováčov, ktorí robili na majeri - tých správca nedovolil vziať. Povedal, že ich prácu potrebuje, a tak ich pustili."
Prácu v tábore, ktorá bola pod dozorom Hlinkovej gardy, možno označiť za otrockú. Etnológ Lužica: "Bola to tá najlacnejšia pracovná sila. Nepracovali za mzdu, ale len za veľmi nekvalitnú stravu. Charakter táborov bol obdobný ako v nemeckých koncentrákoch."
Klinec: "Robili im kyslé polievky z hríbov a repy, dostávali 10 až 20 gramov chleba. Tak mi hovoril otec. A stále ich drali pendrekmi. Stačilo, keď sa vystrel. Drevené baraky boli plné ploštíc a bĺch. A keby ste videli tie latríny - hnus."
Cieľ: vyhladenie
K transportom do vyhladzovacích táborov však napokon v masovom meradle nedošlo. Nie z dobrej vôle potentátov Tisovho režimu - Cigánov pred osudom židovského holokaustu zachránil predovšetkým čas a potreba otrockej pracovnej sily.
Podľa Lužicu sa po vyvážaní Židov rozhodol minister vnútra Mach riešiť rómsku otázku na vlastnom území. "Sú indície, že mali byť postavené pracovné tábory, kde sa otrockou prácou nechajú Cigáni upracovať na smrť. Naplnenie tej myšlienky však bolo stanovené na roky 1946 až 1947 - a tak sa to jednoducho nestihlo."
Neúplné archívne pramene hovoria, že počas vojnového slovenského štátu padlo za obeť genocíde zhruba 6000 Rómov, na prácu v táboroch boli nasadené desaťtisíce Rómov. Zo strany krajiny však zatiaľ oficiálne nepadlo ani slovo ľútosti či ospravedlnenia.
Ján Klinec od štátu nič nečaká. "Nechcem ani korunu! A ospravedlnenie? Čo si už teraz za to kúpim!" Z jeho rodiny zahynulo 17 ľudí. "Nemci prišli zavčas rána, na prsiach mali plechové tabuľky a od 15 rokov vyššie všetko odvliekli do Zvolena. Keby som bol doma, tak som dávno v ťahu."
Bola z toho veľká masakra na židovskom cintoríne vo Zvolene. Tí, ktorých odvliekli, si tam museli sami vykopať jamu. "Skrátka, kopali si svoj hrob. Hrobár z cintorína počul strašné zavýjanie, plač a potom streľbu z guľometu. On sa pozeral zo strechy. Rozprával, že si ľahli do hrobu a nacisti ich strieľali."
Autor: Braňo Dobšinský
