Nemecký koncentračný tábor Dachau. ARCHÍVNE FOTO
Počas vojnového slovenského štátu boli Rómovia z rasových dôvodov právne i prakticky diskriminovaní. Tisíce z nich boli nasadení v slovenských táboroch na otrockú prácu, ďalšie tisícky prišli počas prenasledovania ľudáckym režimom o život.
Napriek tomu je odškodnenie Rómov pre Slovenskú republiku vážny problém. Nekompetentnosť panuje v samotnom Úrade splnomocnenkyne vlády pre rómske komunity Kláry Orgovánovej.
Michal Šebesta z úradu SME povedal: "Na Slovensku neexistuje legislatíva, na základe ktorej by sa dalo dopracovať k nejakému právnemu nároku za tie traumy a straty."
Šebesta sa však mýli.
Dokazuje to zákon "o zmiernení niektorých krívd osobám deportovaným do nacistických koncentračných a zajateckých táborov". Podľa Ivana Mišíka z ministerstva spravodlivosti sa citácia zo zákona týka aj Rómov, ktorí boli internovaní v pracovných táboroch na území slovenského štátu.
Citácia znie: "Odškodnenie patrí za deportáciu do nacistických koncentračných a zajateckých táborov a väznenie v nich," pričom "za deportáciu sa považuje aj zaistenie a sústredenie z dôvodov politickej, rasovej a náboženskej perzekúcie v táboroch na území ČSSR z rokov 1918 až 1938".
Právny nárok na odškodnenie tu teda je.
Vec je komplikovanejšia vo vecnej rovine. Ten, kto sa o odškodnenie uchádza, musí svoj nárok oficiálne preukázať - potrebný je úradný dokument. Zaň sa považuje "doklad zo slovenského národného archívu, ktorým žiadateľ preukáže internáciu v niektorom zo slovenských sústreďovacích táborov".
Potrebné dokumenty však neexistujú. Rómovia nemôžu dokázať, že v táboroch vôbec boli.
Etnológ René Lužica: "Tí ľudia tam boli nahnaní bez akejkoľvek administratívy. Boli to len počty ľudí. Videl som tie zoznamy - boli to obyčajné školské zošity, kde bol rukou písaný menoslov, to je všetko. Nie sú tam adresy, vek, nie je tam v podstate nič."
Odškodňovanie Rómov teda podľa zainteresovaných viazne. Otázkou je, kto za to nesie zodpovednosť.
Šebesta obhajuje nečinnosť kancelárie vládnej splnomocnenkyne takto: "Zo strany rómskych organizácií neexistuje žiadny tlak, aby sa tento problém riešil. Historická pamäť Rómov nie je veľká a nie je porovnateľná so Židmi, pri ktorých tento tlak je."
Inak povedané - kde niet žalobcu, niet ani sudcu.
Lužica: "Jednoducho sa do toho nikomu nechce ísť. Je to tenký ľad, kde sa niet čoho chytiť. Skôr, akoby sme chceli na to čím skôr zabudnúť." Obete porraimosu, takzvaného ‚veľkého pustošenia' však postupne umierajú - bez odškodnenia i bez prostého ospravedlnenia.
Čo na to židovská komunita
"Židovská komunita sa z pochopiteľných dôvodov sústreďuje viac na reflexiu vlastného utrpenia počas shoa, zároveň však citlivo vníma aj genocídu a perzekúciu iných skupín obyvateľstva - najmä Rómov. Po našom vyhladení by v plánoch nacistov a ich slovenských spojencov nasledovali práve Rómovia. Pokiaľ viem, prenasledovanie Rómov na Slovensku počas vojny nedosiahlo takú intenzitu a brutalitu ako shoa. Azda i preto to slovenské vlády dosiaľ nevnímali ako až takú pálčivú otázku. Podľa mňa sa tomuto utrpeniu Rómov neprikladá vážnosť, aká mu rozhodne patrí. V demokratickej krajine si každá prenasledovaná skupina zaslúži pozornosť. Nezaškodilo by aspoň symbolické ospravedlnenie."
PETER SALNER, predseda Židovskej náboženskej obce
Autor: Braňo Dobšinský
