Praha 21. augusta (TASR) - Už vtedy sa tým pýšil nejaký mudrc, že vraj Česi sú katalyzátorom dejín - no až po invázii vojsk Varšavskej zmluvy, keď sa národ vrátil k svojej skepse, budoval chalupy a počas sviatkov zdobil okná, Čechom došlo, že Pražská jar 1968 svoje plody priniesla - ale inde - vo Francúzsku a v Taliansku.
Brežnevove tanky v Prahe sa zaslúžili o to, že západoeurópske strany postupne prestali fungovať na diaľkové ovládanie z Kremľa. A to bol prapočiatok pozvoľného rozkladu veľkej ríše, píšu české noviny Právo v súvislosti s dnešným 36. výročím vstupu okupačných vojsk do ČSSR.
To sa však do dejepisu nedostane, pretože český dejepis je krátkozraký a ďalej než na Šumavu nedosiahne, domnieva sa publicista Jiří Franěk. Čokoľvek sa v českých dejinách udialo, udialo sa nám, pre nás a kvôli nám a cudzinci nech do toho nehovoria, dodáva novinár k českej mentalite a ako príklad uvádza koncil v Kostnici, ktorý sa podľa Čechov zišiel len kvôli tomu, aby upálili Jana Husa.
V prípade Pražskej jari nakoniec možno zvíťazí tá najjednoduchšia pravda - dve komunistické kliky sa medzi sebou stretli o moc. Na tom síce tiež niečo je, ale keby to bola celá pravda, vyriešil by to Leonid Iľjič hravo po telefóne.
Až sa raz celé polstoročie medzi zmluvou Stalin-Beneš a naším hrdinským štrnganím kľúčov zmrští v učebniciach dejepisu do jednej nudnej kapitoly, nazvanej napríklad Obdobie komunizmu, nikto sa v škole nenaučí, čo "s nami odniesol čert", píše Franěk. Ide totiž o pochopenie, prečo zdanlivo krásne, ale neuskutočniteľné idey musia - sotva sa chopia moci - vládnuť násilím, aby popreli svoju neuskutočniteľnosť. Pražská jar je k tomuto poznaniu najlepším kľúčom, uzatvára Franěk s tým, že by chcel dúfať, aby táto vedomosť bola pre budúcnosť úplne zbytočná.
