Viedeň 9. marca (TASR) - Presne pred 1680 rokmi - v roku 321 - ustanovil rímsky cisár Konštantín Veľký osobitným dekrétom nedeľu za deň bez práce. Po svojom obrátení sa na kresťanskú vieru úradnou pečaťou potvrdil a uviedol tak do každodennej praxe jedno z prikázaní biblického Starého zákona. Nariadenie o nedeli ako o dni bez práce sa v tom čase týkalo sudcov, priekupníkov a obyvateľov miest.
Od týchto dôb určoval život kresťanského sveta presný rytmus šesťdňového pracovného týždňa a jeden deň pokoja. Dnešné víkendy (z anglického weekend, koniec týždňa) s častým stresom z voľného času sú dôsledkom života v modernej konzumnej spoločnosti. Siedmy voľný deň v týždni, ktorého názov sa v mnohých jazykoch spája so slnkom a znamená slnečný deň, však nie je vynálezom ranného kresťanstva, ale má staršie korene. Gréci a Rimania označovali dni v týždni podľa planét a nedeľu zasvätili Slnku - bola teda slnečným dňom, dies solis, dňom boha Slnka. Tento názov sa udržal v mnohých jazykoch do dnešných dní.
Ranní kresťania slávili zmŕtvychvstanie Ježiša v "prvý deň" v týždni, preto sa tento deň volal symbolicky aj dňom Pána - dies dominica. Toto označenie pre nedeľu sa udržalo v rôznych obdobiach v románskych jazykoch, ktoré majú svoj základ v latinčine. V iných jazykoch sa udržalo pôvodné označenie, avšak po prijatí kresťanstva prirodzene s novým obsahom. Podľa výkladu kresťanov je Ježiš "novým Slnkom" a "ozajstným svetlom". Nevznikol teda nijaký dôvod urobiť zo "slnečného" dňa nejaký iný.
Za nedodržanie nariadenia o nedeli ako o dni bez práce sa dávali v časoch neskorej antiky dokonca prísne tresty. Koncil v Narbone ustanovil v roku 589 za nerešpektovanie nedeľného pokoja pre slobodných občanov pokutu vo výške šiestich kusov zlata a pre poddaných 100 úderov palicou. Prísnymi predpismi sa cirkev priblížila k starožidovským ustanoveniam o sabate, aj keď Ježiš osobne toto ustanovenie odmietal.
Až v novoveku zasvätila katolícka cirkev nedeľu tomu, čomu ju venovali aj ranní kresťania - a síce spoločnej oslave Boha.
